1.kapitola - Neočakávané stretnutie

15. november 2009 at 21:41 | Vanity Fair |  Altair Delenstar
Tak, zverejňujem ďalšiu.. vlastne prvú kapitolu k tejto poviedke. Neviem ju objektívne zhodnotiť a bola by som rada, keby ste sa k nej vy vyjadrili v kometároch. Snívajte s nami... No nevadí.


~

Konečne nadišiel ten dlho očakávaný deň, keď Altair dovŕšila 16 rokov. Pre ňu nemal väčší význam. Snáď len v kútiku duše očakávala, že otčim zmení postoj k nej. No zdalo sa, že to ostane len jej zbožným prianím. Pre ostaných sa tento deň stal veľkým aj keď o tom ani netušili. Altair bola obyčajné dievča. Na svoj vek mala primeranú výšku, no tenké ruky a nohy dodávali dojem, že je vysoká a samá kosť a koža. Čierne vlasy mala lesklé ako uhoľ a oči modré. Ona na sebe nevidela nič výnimočné, dokonca ani pekné aj keď v dedine ju považovali za veľmi vydarenú. V škole sa jej darilo a pomáhala v domácnosti ako sa len dalo, no otčim sa k nej napriek tomu choval stále rovnako. Už jej na tom ani nezáležalo. Každý deň myslela na svoju matku a nechápala, prečo ju musela tak skoro opustiť. Otčim ju nenechával o hlade ani jej nič potrebné k životu neodopieral, jednoducho ju nemal rád tak ako by sa žiadalo. Ba práveže ju nemal rád vôbec. To bolo to čo Altair chýbalo asi najviac aj keď to nechcela dávať najavo. Nadovšetko na svete milovala knihy, pretože len vďaka nim si mohla vytvoriť svoj vlastný svet, v ktorom žila každú voľnú chvíľu. Vždy si predstavovala seba v príbehoch, ktoré čítala. Preto nebolo vôbec prekvapivé, že sa každú voľnú chvíľu utiahla do kresla s knihou v ruke. Aj za to jej už stihol otčim vynadať. On proste nevedel pochopiť ich čaro, keďže sa o to ani nikdy nepokúšal. Altair pochybovala, že vôbec niekedy prečítal aspoň jednu knihu. Akoby mohol byť potom taký zatrpknutý? Je pravda, že smrť jej matky ho mohla takto zobrať, no aby kvôli tomu zanevrel na jej dcéru? Tomu neverila. Nedávalo to zmysel. Vyčítal jej, že jej matka mu ju nechala na krku a len tak si odišla. Altair sa nikdy nedozvedela ako v skutočnosti zomrela jej matka. Jej telo našli niekde v lese, no nikto jej nevedel povedať viac. Niektorí to zvaľovali na divokú zver, iní, odvážnejší si trúfali tvrdiť, že jej mamu niekto zavraždil alebo že ju nešťastnou náhodou zabil nejaký lovec. Všetky tieto reči sa jej zdali až príliš pritiahnuté za vlasy a tak tomu nevenovala pozornosť. Práve v tejto chvíli bola opäť zahĺbená to deja knihy, keď na ňu zvolal otčim.
,,Poď sem," zavolal na ňu netrpezlivo podráždeným hlasom. Altair so vzdychom zavrela knihu a prešla do kuchyne.
,,Áno?"
,,Už si bola po vodu keď sa zase váľaš v kresle?" osočil sa na ňu zostra. Zdalo sa, že nemá veľmi dobrú náladu.
,,Bola som..." zamrmlala Altair.
,,Skutočne? Tak potom kde je džbán?" spýtal sa jej dedinčan s nadvihnutým obočím. Altair si uvedomila, že ho vlastne nikdy nemala rada, dokonca ani keď ešte mama žila. Nemohla si to pamätať, no keď si spomenula na mamu bolo to tak neuveriteľne samozrejmé, že o tom nebolo pochýb. Pri ňom to nebolo samozrejmé vôbec. Vlastne bolo - to, že k nemu nič necíti, dokonca ani nenávisť.
,,Na stole," odvetila Altair pokojne a zrakom spočinula na džbáne, ktorý skutočne stál na stole. Otčim sa zamračil a keďže zrejme nevedel, za čo by ju mohol skritizovať tentokrát, mrzuto pokračoval.
,,Tak mi ho dones a nalej mi." Altair vzala džbán s vodou, naliala priezračnú studenú vodu do dreveného kalicha a podišla s ním k otčimovi. Ten si ho bez slova vzal. Keď pil voda mu cícerkom stekala po dvojitej brade. Altair sa otočila na odchod, no otčim si odkašľal.
,,Keďže dnes už nemáš čo na práci, pôjdeš do mesta."
,,Načo?" spýtala sa Altair zmätene.
,,Nebuď drzá a neprerušuj ma!" zhúkol na ňu a zatváril sa hrozivo. Naozaj hrozivo, škoda, že ten strašidelný výjav mu kazila okvickaná brada vodou. V skutočnosti teda vyzeral smiešne a ... úboho. Altair ho bolo, čuduj sa svete, ľúto. Trpezlivo čakala alebo sa tak aspoň snažila tváriť.
,,Dnes je jarmok. Pôjdeš tam predávať hrnce." Altair naňho iba vyjavene hľadela. Potom si uvedomila ako sa asi musí tváriť a prestala s tým.
,,Všetko čo zarobíš mi donesieš späť, rozumieš? A nenos mi domov žiadne hrnce, všetko popredaj. Ak nie ani sa nevracaj," pokračoval otčim a konečne ho napadlo utrieť si bradu.
,,Čo tu stojíš? Ber hrnce a choď!"
Altair si nenápadne vzdychla a odložila si knihu sa stolík. Vybehla hore po plachtu, poukladala do nej hrnce, zviazala a pobrala sa do mesta. Hrnce sa jej odrazu zdali neuveriteľne ťažké, no namietať niečo otčimovi by si nedovolila. Tak sa s nimi vliekla až na jarmok. Tam ich zložila na zem a rozložila na plachte. Čakala kým príde niekto uchádzajúci sa o hrnce. Onedlho k nej prišiel zvláštny muž zahalený v plášti. Na hlave mal špicatý klobúk a premeriaval si ju. Altair trochu zmätená vyhŕkla: ,,Máte záujem o hrniec?"
Postarší muž dlho váhal s odpoveďou. Už sa zdalo, že nemá jazyk, keď sa odhodlal odpovedať.
,,Nie," odpovedal jej muž v klobúku. Altair naňho ďalej zmätene hľadela. Potom pokračoval
,,Altair, musíme sa porozprávať."
,,Čože, my? Počkať, odkiaľ viete moje meno?" Tvárila sa čoraz viac prekvapene a zmätene. Muž sa schuti zasmial.
,,Viem o tebe viac ako ty sama. A keďže som si viac ako istý, že ty si ma nemôžeš pamätať, dovoľ, aby som sa ti predstavil. Som Gilderas," predstavil sa muž a sňal si z hlavy klobúk. Potom sa porozhliadol vôkol seba a opäť prenikavým pohľadom spočinul na Altair, ktorá naňho vypliešťala oči.
,,Ibaže.. ja aj tak ne-..." jachtala v pomykove, no Gilderas ju umlčal.
,,Ako som už povedal, vysvetlím ti to len čo sa presunieme niekam, kde nebude počúvať toľko zvedavých uší," povedal a na dôkaz jeho slov sa obzrel cez plece, kde sa nenápadne obšmietal prihrbený muž. Natŕčal k nim uši a hľadel na nich až kým sa Gilderas neobzrel. Potom sa rýchlo odvrátil a tváril sa, že nič.
,,Nikam s vami nepôjdem. Nepoznám vás.. a vôbec..." okamžite sa ohradila Altair.
,,Lenže ty nemáš na výber," vyviedol ju z omylu Gilderas.
,,Ako to myslíte? Budem kričať," oznámila mu rozhliadnuc sa okolo. V tejto kope ľudí by sa možno našiel niekto, kto by jej pomohol.
,,Nebudeš robiť vôbec nič, Altair. Aspoň zatiaľ nie. Nebuď tvrdohlavá, si celkom ako tvoja matka," vyriekol Gilderas, ktorý dobre vedel, čo robí.
,,Moja matka? Vy... vy ste ju poznali?"
,,Samozrejme, že som ju poznal. Dovolím si tvrdiť, že mi dôverovala viac ako komukoľvek inému. A to že som tu to iba dokazuje," pokračoval a spokojne sledoval Altairinu prekvapenú tvár.
,,Ale... ja teraz nemôžem odísť. Musím predať všetky tieto hrnce.." rozhodila Altair rukou smerom k hrncom. Tento muž sa jej zdal čím ďalej tým zvláštnejší. Poznal jej meno, jej matku a dokonca tvrdí, že mu dôverovala natoľko, že jej teraz musí niečo oznámiť. Čo by to len mohlo byť?
,,To ťa viac nemusí zaujímať. Strácame drahocenný čas. Poďme."
,,Ale..."
Gilderas sa otočil tvárou ku Altair a zabodol do nej prenikavý pohľad.
,,Altair. Tvoja matka ma tým pred smrťou poverila. Tak už mi konečne dôveruj. Neskôr ma môžeš zavaliť akýmikoľvek otázkami, no teraz si ich prosím ťa ušetri."
Pri spomienke na matku ostala Altair opäť chvíľu ticho, zatiahnutá do vlastných myšlienok. Zrejme hovorí pravdu. Vlastne nemá dôvod neveriť mu. Chce sa dozvedieť pravdu o tom ako zomrela jej matka a zdá sa, že Gilderas by to mohol vedieť.
Nemo prikývla a spolu s Gilderasom vykročili smerom k východu z mesta.
 


Comments

1 ehm nwm ako sa mám podpísať :D ehm nwm ako sa mám podpísať :D | 17. november 2009 at 14:51 | React

v prvom rade...je to tu fakt pekné! :)...
a teraz k tejto kapitole......je to fááááááákt cool- nwm ako to ináč nazvať :D:D.....a a a som aj zvedavá, že čo budú robiť a vymýšľaš krásne mená( asi ťa niekedy využijem :D).....no tak ďalej poprosím :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama