2.kapitola - Prichádza pravda

21. november 2009 at 19:43 | Vanity Fair |  Altair Delenstar
Takže... druhá kapitola, ktorá je podľa mňa dosť dlhá (na moje pomery :D). Čo by som k nej? Snáď len, že už to konečne možno začína byť menej nudné aj keď.. neviem. Posúďte sami.


~

Po dlhej ceste sa konečne ocitli pri starej chatrči, ktorá sa nachádzala uprostred hustého lesa. Altair celou cestou napadali zvedavé otázky, no ovládla sa a nevyzvedala. Otázky však neboli to jediné, čo ju trápilo. Začali ju napĺňať aj obavy ako dlho ešte pôjdu a čo povie otčimovi, keďže nesplnila jeho príkaz.
,,Sme tu," konečne prerušil ohlušujúce ticho Gilderas a rozhliadol sa. Hlboko do lesa prenikalo už len málo slnečného svetla, takže Altair nemala potuchy koľko času mohlo uplynúť od ich odchodu z mesta. Gilderas podišiel ku dverám chatrče a s tichým zavŕzganím ich otvoril. Počkal kým Altair prešla a nasledoval ju.
,,Posaď sa," ponúkol ju Gilderas a namieril k starému krbu, v ktorom rýchlo založil oheň. Keď sa v chatrči zamihalo slabé svetlo Altair sa porozhliadla. Prekvapivo musela skonštatovať, že táto navonok spráchnivená stará chatrč vyzerá v celku slušne a udržiavane. Gilderas sa tiež usadil do kresla pri krbe a čoskoro miestnosť naplnilo príjemné teplo a aj silnejšie svetlo. Ticho narúšalo iba praskanie ohňa.
,,Och, skoro som zabudol," zamrmlal Gilderas a postavil sa. Rýchlym krokom zamieril k časti chatrče, ktorá by sa pokojne mohla nazvať aj kuchyňou. Do kotlíka nalial vodu a tú dal zovrieť nad oheň. Zovretú vodu rozlial do dvoch šálok a namieril s nimi k Altair. Jednu jej mlčky podal.
,,Ďakujem." Altair si vzala šálku a do nosa jej udrela vôňa čerstvej mäty. S očakávaním pozrela na Gilderasa, no ten ešte stále mlčal. Uchlipla si z vriaceho čaju a rozkašlala sa.
,,Rád by som pre začiatok vedel čo vieš o svojej matke," začal Gilderas akurát keď sa Altair popálila horúcim čajom.
,,Ja.. ehm..." jachtala Altair v návale kašľa. Gilderas bez pohnutia čakal.
,,Len to čo si o nej pamätám. A toho v podstate nie je až tak.. veľa. Povedali mi, že zomrela niekde v lese neďaleko dediny, no nikto mi nevedel presne povedať ako..."
,,A tvoj otec? Vedela si o ňom niečo?" spýtal sa bez záujmu Gilderas, ktorý akoby očakával nejakú podobne nezáživnú odpoveď.
,,Nie, zomrel v deň keď som sa narodila... Iba toľko," pokračovala zahanbene Altair. V Gilderasovi sa vyznala čím ďalej tým menej. Vlastne vôbec. Napäto čakala či jej už konečne niečo prezradí.
,,Čo myslíš, prečo som ťa sem zavolal?" Gilderas jej hľadel do očí s pokojom v hlase a bez pohybu. Altair to znervózňovalo.
,,Aby ste mi povedali niečo o mojej matke?.. Pretože vás tým poverila?.." hádala opatrne Altair.
,,V podstate máš pravdu... Máš pravdu," zamrmlal Gilderas a uhol svojim prenikavým pohľadom smerom k zastretému oknu.
,,Problém je v tom, že neviem či si pripravená... Je pravda, že už máš požadovaný vek, no to nemusí nič znamenať..." mrmlal si Gilderas skôr pre seba ako pre Altair.
,,Čože? O čom hovoríte? Môžete mi to povedať, som pripravená na čokoľvek," vyriekla Altair a musela priznať, že to asi trochu zveličila. Gilderas opäť hodnú chvíľu mlčal a hľadel pritom do pomaly vyhasínajúcich plameňov v krbe. Pohľad mal však upriamený niekam inam. Akoby sa skrz neho díval na niečo vzdialené. Potom sa odhodlal a pokračoval.
,,Tvoja matka... a tvoj otec boli panovníci na panstve Lestreal. A ty si ich jediný a právoplatný potomok a tým pádom aj následníčka trónu."
,,Toto nebol veľmi vydarený fór," okamžite reagovala Altair, ktorej mozog to ani nepripúšťal v úvahu. Jednoducho neprijateľné.
,,Zdá sa ti, že si z teba uťahujem?" spýtal sa absolútne vyrovnane Gilderas.
,,Ale veď.. Nedáva to žiadny zmysel... pretože..." mračila sa Altair a zmätene hľadela na Gilderasa.
,,Ale dáva. Nikdy si neuvažovala nad tým, kto boli tvoji rodičia? A prečo v dedine nebol žiaden tvoj pokrvný príbuzný?"
,,To ale nič nedokazu-..."
,,Altair, prečo myslíš, že by som toto robil? Odkiaľ by som ťa poznal? A načo by mi to bolo dobré?"
,,Ja.. ja neviem," vzdala to Altair, no stále ešte tú zvrátenú informáciu akosi nedokázala spracovať.
,,Tvoji rodičia boli jednými z najlepších panovníkov, akých si len mohli obyvatelia Lestrealu priať. A pevne verím, že ty si ich povesť udržíš. Ak dovolíš, teraz ti rozpoviem čo všetko sa udialo pred tvojím narodením a po tvojom narodením až doteraz." A tak Gilderas začal s vyčerpávajúcim opisom o tom ako zomreli jej rodičia, o neustálych útokoch na panstvo, o nutnom utajení jej existencie a vlastne o všetkom, čo usúdil, že by mala vedieť. Altair ho napäto bez prerušovania počúvala až do posledného slova.
,,Čaká ťa dlhý tréning, Altair. Bude to ťažké a ver mi, že mnohokrát si budeš priať, aby si sa radšej bola narodila skutočne v nejakej obyčajnej rodine. Ibaže už nemáš na výber. Nikto sa nesmie dozvedieť, kto v skutočnosti si až kým nenadíde čas... Altair Lesaia Delenstar, dcéra Teranova.

Prešli dva týždne plné driny a námahy. Deň čo deň sa musela Altair učiť narábať s mečom, trénovať rôzne výpady, otočky a zápasiť s Gilderasom, ktorý bol pre ňu tvrdý protivník. Okrem toho ju každý večer po tréningu učil všetko o histórii panstva a kládol jej rôzne otázky ako by sa zachovala v rôznych situáciách.
Učil ju ako správne narábať s lukom a trafiť presne určené miesto. Altair sa do toho celá vložila a tak ju to aj náležite vyčerpávalo.
Väčšinou, keď si večer ľahla okamžite aj zaspala od vyčerpania. Raz alebo dva razy keď hneď nezaspala, spomenula si na otčima a rozmýšľala nad tým čo si asi tak o jej náhlom zmiznutí myslí. Možno že je rád, že sa jej konečne zbavil. A možno je pekne napálený kvôli tomu, že zdúchla aj s jeho hrncami.
,,Dnes sa odtiaľto presunieme," oznámil Gilderas v jedno skoré slnečné ráno pri raňajkách.
,,Kam?" spýtala sa prekvapene Altair a položila na stôl prázdnu drevenú misku.
,,Včas sa dozvieš."
Altair si Gilderasa celkom obľúbila, no to tajomno, ktoré sa okolo neho šírilo ju niekedy vedelo privádzať do nepríčetnosti. Vždy mala pocit, že jej uniká niečo dôležité. Nikdy jej neprezradil všetko. Zrejme vedel čo robí, no ju to aj tak štvalo.
,,Vezmi si veci," povedal Gilderas vstávajúc od stola.
,,To ideme hneď teraz?" Altair nadvihla obočie.
,,Nebudeme tu predsa márniť čas. Hneď ako sa dostavíme na miesto budeme pokračovať v tréningu."
Altair si bez slova pobalila veci a podišla ku dverám. Gilderas jej podával luk a šípy.
,,Toto si vezmi." Altair vzala luk a prehodila si ho cez plece.
Onedlho vyrazili na cestu. Dlho kráčali cez hustý les, kým napokon začali stromy rednúť. Cesta cez pole by nebola taká náročná, keby im po celý ten čas nepražilo na hlavu ostré slnko. Po čase sa pred nimi konečne začali vynárať obrysy nejakého mesta.
,,Zastavíme sa v Juangade. Vezmeme si kone a jednu noc tu prespíme, pretože cez noc pokračovať nemôžeme. Nikomu nebudeme hovoriť kto sme a kam alebo prečo ideme," Gilderas sa odmlčal a potom pokračoval, ,,no najlepšie bude ak sa nebudeš zhovárať s nikým."
Vstúpili do mesta popri niekoľkých podozrievavých strážnikoch.
,,Môžeš sa poobzerať po meste, ja idem zaobstarať niečo na prespanie. Pamätaj na to, čo som ti vravel. Stretneme sa tu na námestí za hodinu."
,,Dobre," prikývla Altair a porozhliadla sa. Mesto bolo plné ľudí. Všimla si niekoľkých, ktorí boli tiež vyzbrojení. Zrejme sa tu darilo udržiavať poriadok, inak by ich tu asi nenechali pobehovať so zbraňami. Altair si popravila luk na chrbte.
,,Pôjdem radšej s tebou-..." otočila sa na Gilderasa, no ten sa zrejme už dávno vyparil. Vzdychla si a začala sa predierať davom nevediac kam. Niekto do nej vrazil oveľa prudšie a ju zrazilo z nôh. Ocitla sa na zemi, ani sa nestihla spamätať a už k nej doliehalo ospravedlňovanie.
,,Och, prepáč, nevšimol som si ťa. Nechcel som."
,,To je v poriadku," odvetila otrasená Altair a začala sa zviechať so zeme.
,,Pomôžem ti." Načiahla sa za ňou čiasi ruka a ona ju prijala.
,,Naozaj ma to mrzí," opakoval sa ten niekto, kým sa Altair zdvíhala zo zeme.
,,Nič sa nestalo, som v poriadku," zopakovala Altair a pozrela sa, kto ju to vlastne takto zhodil. Bol to akýsi chlapec od nej o kus vyšší a možno o rok starší. Hnedé vlasy mu voľne spadali do tváre a zakrývali mu kúsok dohneda sfarbených čokoládových očí. Na tvári sa mu pohrával mierny úsmev. Altair sa otočila na päte a pokračovala ďalej v ceste.
,,Počkaj," zavolal za ňou ten istý hlas, ktorý sa jej predtým ospravedlňoval. Altair sa otočila a spýtavo naňho pozrela.
,,Nie si z tadeto, že? Ešte som ťa tu nevidel. Určite by som si ťa všimol."
,,Máš pravdu, nie som," odvetila Altair a znovu sa otočila, no teraz ju zastavila ruka na jej pleci.
,,Kam sa tak ponáhľaš?"
,,To je snáď moja vec, nie?" odvrkla zachmúrene Altair.
,,Samozrejme, no ja by som rád odčinil to, čo sa stalo," usmial sa na ňu.
,,Už som ti predsa povedala, že je to v poriadku. Prepáč, ale mám dosť naponáhlo," Altair dobre pamätala na Gilderasove slová.
,,Tak dobre ale... Smiem vedieť aspoň tvoje meno?"
,,Eh, ja...Altair. Maj sa," vyjachtala Altair a otočila sa na päte. Tentoraz ju už nezastaví ani keby sa ako snažil. Do pekla, nemala mu povedať meno.
,,Nathaniel," začula ho volať za sebou. Pokračovala v ceste ďalej sa predierajúc davom a po chvíli sa obzrela cez plece. Nathaniel tam už nebol.
 


Comments

1 Tá čo nwie aké meno má sem dať :D- Al :D Tá čo nwie aké meno má sem dať :D- Al :D | 9. december 2009 at 15:34 | React

áááááááááách....tak fajne..strašne rada si prečítam aj ďalšiu časť ;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement