Kde bolo, tam bolo...

15. november 2009 at 21:01 | Vanity Fair |  Jednorázovky
[2. listopadu 2009 v 21:38]
Povedala som si, že sem pridám túto... poviedku? Ani vlastne neviem ako to mám nazvať, no proste je stará a nič moc, no mne sa napriek tomu trošičku páči (dajte pozor, páči sa mi vlastný výtvor! To odo mňa už zrejme nikdy nebudete počuť). Nič extra a svetoborné, no mám na ňu príjemné spomienky a proste na mňa tak pôsobí...
Žáner: Pre niekoho možno depresívne, pre niekoho možno veselé, prípadne kúsok poučné. Záleží ako to vezmete.
Mojich pár slov: Je to naozaj krátke a staré. Možno ste to už čítali na predchádzajúcom blogu ak ste ho náhodou poznali. A snáď ešte - každý, či už pozitívny alebo negatívny komentár ma poteší.

~

Kde bolo, tam bolo.... niekde tam, kde miesta nemali svoje mená, žil raz jeden starček. Tento starček si v podstate žil dobre... Mal psa, ktorý mu robil neustále spoločnosť a delil sa s ním o jeho radosti aj trápenia. Žili si dobre. Nikto ich neotravoval, nikto ich nehľadal.
No v jeden všedný deň, taký, ako všetky tie predchádzajúce si starček zmyslel, že sa chce presťahovať niekde tam, kde žije veľa ľudí. Veľa o svete nevedel a preto to chcel skúsiť.
Nedbal pritom na neochotu jeho psa, jeho jediného a milujúceho spoločníka. A tak si zbalil svojich pár vecí a pobrali sa obaja na dlhú cestu za tým spomínaným miestom.
Po dlhej ceste sa dostali tam, kam mali namierené. Keď však zočili to, čo zočili aj starčekovi konečne došlo, že po tomto naozaj netúži. Avšak už bolo neskoro. Pes sa zľakol rýchlo sa približujúceho auta a nešťastnou náhodou v snahe uhnúť sa mu, skončil rovno pod jeho kolesami. Starček si to nechcel pripustiť a nenávidel sa za to, že sa sem vôbec rozhodol niekedy ísť. Vzal telo ochabnutého psa a keďže na mieste, na ktoré sa vybrali, nepoznal nikoho a nič, vrátil sa domov. Doma psa pochoval v záhrade.
Ničivá samota ho ubíjala deň čo deň a on už nemal nikoho, s kým by sa delil o svoje radosti a starosti.
Sedával na lavičke vedľa hrobu svojho psa a pospával v teplé dni...

A dnes sedávajú ľudia na onej lavičke a necítia sa tak osamelo, pretože keď zadriemu sníva sa im sen o starčekovi a jeho psovi...
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement