Prológ

15. november 2009 at 21:19 | Vanity Fair |  Altair Delenstar

Niečo k tomuto dielu: Nikdy som si nemyslela, že sa vrátim k tejto poviedke. Nie potom, ako sa mi jedného krásneho dňa celá komplet vymazala z notebooku. Jednoducho som na ňu zanevrela a začala som písať niečo iné. Nedokázala som sa dostať cez to, že mám písať niečo, čo som mala v podstate už napísané, nanovo. No nakoniec som to dokázala. A preto to teraz zverejním, aby keď sa mi opäť stane niečo podobné a všetko sa mi z ntbku vymaže...aby som to jednoducho mala tu.

~

Pokojnú nočnú krajinu zahaľovala pokrývka čerstvo napadaného snehu a všade panovalo ticho. Vlastne sa ani nezdalo, že je noc. Biela pokrývka a mesiac v splne odrážali dostatok svetla.
A práve v tento deň sa na svet pýtalo dlho očakávané dieťatko.
Po namáhavom pôrode uvidela Lesaia Delenstar prvýkrát svoju dcéru.
,,Aké jej dáte meno?" spýtala sa slúžka a usmievala sa na novorodeniatko.
,,Ešte sme sa s Teranom nerozhodli či to bude Altair alebo Anitte," odvetila Lesaia a napriek badateľnému vyčerpaniu sa jej na tvári pohrával úsmev.
,,Oddýchnite si, ja sa o ňu postarám," riekla slúžka a keď jej konečne Lesaia dovolila, vzala bábätko a opustila izbu.

Od dverí izby sa ozvalo slabé zaklopkanie a Lesaia okamžite precitla. ,,Ďalej," reagovala ihneď, zo zlým pocitom, že sa u dieťatka vyskytli nejaké ťažkosti. Do miestnosti vstúpil Gilderas, starý prorok a učiteľ a to neveštilo nič dobré.
,,Pani moja..." riekol a sňal si z hlavy klobúk. ,,Čo sa deje? Niečo sa stalo dieťaťu?" vyhŕkla Lesaia a rýchlo sa posadila na posteli.
,,Nie. To náš pán.... Teranos Delenstar.. padol v boji," posledné slová takmer zašepkal. Lesaii sa oči naplnili hrôzou a slzami zároveň. Gilderas so slovami úprimnej sústrasti opustil miestnosť. Lesaia okamžite schmatla župan a bežala von z izby, náhliac sa za svojou dcérou. ,,Čo sa deje, pani?" opýtala sa jej prekvapená slúžka. ,,Mali by ste odpočívať," dodala karhavo.
,,Matilde, okamžite daj zavolať kňaza, musíme dieťa pokrstiť a to ihneď!"
,,Áno pani, hneď to bude." naliehavosť v Lesaiiných slovách bola taká veľká, že slúžka sa po kňaza doslova rozbehla.
Keď Lesaia zbadala svoju dcérku pokojne ležať v perinke, opäť na ňu doľahol pocit, že nikdy nespozná svojho otca a on nikdy nemal možnosť spoznať ju. Vyčerpaná klesla a kolená a srdcervúco plakala.
,,Budeš musieť byť silná, Altair. Veľmi silná..."

Prešli takmer tri roky. Tri roky od smrti panovníka panstva Lestreal a práve nastal čas keď sa Altair Delenstar učila chodiť a rozprávať. Tri roky sa dokázala panovníčka Lesaia brániť pred neustálymi útokmi vojsk, no akurát po troch rokoch sa to nečakane zvrhlo. Lesaia už na to nestačila a Altair bola ešte iba v plienkach. Panovník bol dávno pochovaný a existovalo už iba jediné riešenie. Ujsť k obyčajnému ľudu a prenechať panstvo napospas osudu. Možno sa to zdá ako zbabelý čin, no keď išlo o dcéru Lesaia nepoznala kompromisy a už dlhšie sa presviedčala o tom, že to bude najlepšie riešenie.
A tak spolu so svojou dcérou ušli do ďalekej dediny, ďaleko od rozpútanej vojny. Tam sa Lesaia iba pre dobro svojej dcéry, ako si mylne myslela, pridružila k istému dedinčanovi a zabezpečila tak Altair budúcnosť.
Boje na juhu však neustávali a špehovia ukrutného panovníka zo severu onedlho vystopovali panovníčku trónu.
Ona však chcela za každú cenu ochrániť svoju dcéru a ušla z dediny, v ktorej sa doteraz skrývali. Predpokladala, že o dieťati nemohli vedieť, ibaže by niekto vynášal z vnútra z panstva a tomu nechcela veriť.
Lesaia sa už dlhší čas skrývala v lese na okraji dediny a pripravovala sa na svoj posledný boj. Uvedomila si, že nemôže unikať večne a vyzbrojila sa na to všetkými možnými spôsobmi. Možno keby sa vrátila do panstva... To sa však uskutočniť nedalo. Nevedela totiž či ho zlé vojská už nedobili. Prečo len vtedy odtiaľ tak zbabelo ušla? Vari sa to malo skončiť takto? Upokojovala ju iba myšlienka nato, že nikto nevie o jej dcére a tak ju nebudú hľadať. Jedine Gilderasovi to povedala... A ona by zaňho položila aj život, tak mu dôverovala. Tak, ako nikomu inému od smrti svojho manžela. On sa postará o to, aby sa Altair dozvedela o všetkom... Keď na to bude pripravená.
Napokon Lesaiu našli a keďže boli v presile, nemala šancu na výhru. Zabili, ako si mysleli oni, poslednú panovníčku panstva Lestreal. Tá im však dala poriadne zabrať a padla statočne, ako aj jej muž. Pred smrťou ešte vyriekla niečo po elfsky, znelo to ako zaklínadlo. Tým však vymazala so svojej pamäte všetky spomienky, aby náhodou Altair nemohli vystopovať pomocou nej.
Altair tým pádom stratila posledného človeka, ktorý vedel, že práve ona je právoplatná panovníčka trónu na panstve Lestreal. A o to jej mame išlo, keď sa rozhodla ujsť od nej a dedinčana. Nikto netušil, že v malej dedine ďaleko od panstva vyrastá následníčka trónu a že sa k nej nikto nechová tak, ako by sa patrilo....
V panstve pritom prebiehali nespočetné boje a nikto okrem Gilderasa netušil čo sa stalo s Lesaiou a Altair. Ten však tiež opustil panstvo, predpokladajúc čo sa stane. A predsa nikomu nič nepovedal, pretože bol zaprisahaný mlčať o následníčke trónu aspoň kým ona nedovŕši 16-ty rok života. Zatiaľ naberal na sile a dozeral na Altair, nachádzal sa však od nej na míle ďaleko. Aj tak o nej všetko vedel a videl ju vyrastať u nevlastného otca. Nemohol však nič urobiť...

Dedinčan si ale myslel, že jeho družka od neho utiekla a nechala mu na krku jej dcéru úmyselne a tak na ňu zanevrel a začal sa k nej správať chladne.
Altair vyrastala so svojim otčimom a myslela si, že to tak malo byť. Často krát smútila za svojou mamou, na ktorú si pamätala len matne, no bola si viac ako istá, že mama ju ľúbila. Niekedy si dokonca predstavovala ako by to asi bolo, keby ešte žila. Keby na ňu otčim tak nezanevrel aj keď nechápala prečo. Čas ubiehal vskutku rýchlo. Z dní sa stávali týždne, z týždňov mesiace, z mesiacov roky...
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement