1) Nepokojná noc

15. november 2009 at 21:14 | Vanity Fair |  Nová etapa
Tak tu máte prvú kapitolu Novej etapy. Nejaké tie dve vety o čom to je si môžete prečítať keď sa preklikáte ku "kapitolovkám". A pevne dúfam, že toto bude práve tá kapitolovka, ktorú sa mi aj podarí dokončiť.


~

Muž v dlhom čiernom plášti rezko kráčal tmavou uličkou. Jeho sluha za ním ledva stíhal. Všade vládla tichá, ničím nerušená noc. Bol spln a pre dievča menom Laura sa táto noc pokojnou ani zďaleka nazvať nedala. Prehadzovala sa v posteli a márne sa snažila zaspať. Odhodila prikrývku a vstala z postele. Prehrabla si strapaté dlhé vlasy a namierila rovno k oknu. Vonku bolo pomerne vidno, keďže mesiac v splne odrážal dostatok svetla. Zadívala sa na ulicu a uvidela pozdĺž nej kráčať dvoch mužov. Jeden bol vyšší a pohyboval sa s ľahkosťou a eleganciou. Ten druhý bol nižší a pri tom prvom mužovi pôsobil dosť ťarbavo. Prižmúrila oči a nespúšťala z nich pohľad. Tento párik sa jej zdal prinajmenšom podozrivý. Sledovala ich až kým nezahli sa najbližší roh. Dlho po tom ako sa jej stratili z dohľadu nad nimi ešte premýšľala. Zrejme si zase len niečo navráva, nebolo by to po prvýkrát. Vzdychla si, podišla k nočnému stolíku a snažila sa vytlačiť tých dvoch zo svojej hlavy. Zo stolíka vzala knihu v opotrebovanej väzbe, stojan so sviečkou, ktorú medzitým zapálila a vrátila sa k oknu. Sadla si na podokenicu, otvorila knihu na strane, kde mala založenú záložku a zahĺbila sa do deja. No... Nie tak celkom. Očami síce blúdila po písmenách, no nejako sa nevedela sústrediť. V neďalekom kostole práve odbila polnoc, keď sa spoza rohu ulice vynorili dva tiene. Laura sa rýchlo načiahla za sviečkou a uhasila ju. Zaklapla knihu a žmúrila do tmy. Tým, že by ju mohli vidieť sa netrápila, žiaden z nich sa totiž neobzeral, hľadeli si zrejme len svojho. Zdalo sa jej, že sa pohybujú rýchlejšie ako keď tadeto prechádzali predtým. Pozornejšie sa zadívala na toho nižšieho. Z jeho správania mala pocit, akoby bol nervózny. Práve vtedy sa otočil a s obavami hľadel na koniec ulice. Ten druhý mu niečo povedal, vyzeral naštvane. Zrýchlili krok a kým sa Laure celkom stratili z dohľadu ten menší sa ešte zo dva razy nervózne obzrel. Laura ešte chvíľu hľadela na teraz už celkom prázdnu ulicu a premýšľala. Po chvíli sa vrátila do postele. Čítať už nepripadalo v úvahu aj tak by z toho nič nemala. V hlave mala teraz len tých dvoch zvláštnych mužov. Prikryla sa prikrývkou a premýšľala, kým sa jej poradilo konečne zaspať.

,,Laura? Laura, no tak vstávaj!" Johnatan prišiel do izby svojej dcéry čo bol dosť nezvyčajný jav. Obyčajne sa snažil nenarúšať jej súkromie. Možno aj preto sa Laura po niekoľkých ďalších dvoch pokusoch konečne zobudila.
,,Oci? Čo sa robí?" Laura len veľmi neochotne otvorila ešte zalepené oči a pomaly si ich pretierala, pričom sa posadila.
,,Prišli sem Potterovci. Dnes máte ísť na nákupy do Šikmej uličky, zabudla si?" spýtal sa jej zmätene. Ona bola väčšinou tá, ktorá si pamätala aj nepodstatné veci a musela ich otcovi pripomínať.
,,Aha, ja.. Povedz im nech chvíľu počkajú.." Začala Laura a už aj sa v zhone trepala z postele. Nezabudla, no keďže dlho do noci nemohla zaspať tak sa ráno nezobudila tak, ako by sa žiadalo. Namierila do kúpeľne a za rekordne krátky čas zo seba spravila človeka. Síce jej dlhé vlnité vlasy sa jej celkom nepodarilo skrotiť, no to už u nej bývalo zvykom. Zbehla dolu do kuchyne a rozpačito sa usmiala na priateľov. Aj keď otec povedal, že prišli "Potterovci" automaticky do toho rátali aj Weasleyovcov. Všetci tam stáli a uškŕňali sa na ňu až sa ich kuchyňa primeranej veľkosti odrazu zdala malá. Všetci títo ľudia im tak prirástli k srdcu, akoby boli jedna veľká rodina. Boli tam všetci - od Albusa-Severusa, Jamesa, Lily, Huga a Rose až po pána a pani Potterovcov aj Weasleyovcov. Laura sa s Albusom a Rose spoznala hneď v prvom ročníku a odvtedy sa to s nimi vlieklo až doteraz a sú z nich najlepší kamaráti. Ostatných si tiež obľúbila, keďže sa každé prázdniny pravidelne navštevovali.
,,Ahoj, Laura," pozdravila ju pani Potterová.
,,Lau!" rozbehla sa za ňou Rose a rýchlo ju objala. Laura sa usmievala od ucha k uchu a objatie jej opätovala. Keď sa k nim konečne dovliekol aj Albus, ktorý mal tiež radosť z ich stretnutia, no bol mrzutý kvôli hádke s Jamesom, im Laura venovala veľavýznamný pohľad.
,,Musím vám niečo povedať," zašepkala a nenápadne sa vytratili z kuchyne. Vyrozprávala im to čo videla včera v noci. Napodiv to nemalo taký ohlas, aký by si želala.
,,Vieš, Lau, nemala by si upodozrievať každého kto prejde okolo a obzrie sa..." začala opatrne Rose, no Laura ju prerušila. ,,Ale oni tade prechádzali v noci! Navyše ten jeden sa otočil niekoľkokrát. Vyzerali podozrivo..." obraňovala sa Laura a keď videla, že s tým u Rose nie je veľmi úspešná otočila sa na Albusa.
,,Ty si čo myslíš?" spýtala sa ho.
,,Ja... Rose má pravdu. Možno to naozaj boli len nejakí náhodní okoloidúci. Mala by si prestať tak upodozrievať ľudí, Laura. A navyše, čo by nás mohlo ohrozovať? Voldemort je predsa mŕtvy," dodal Albus so zvláštnym tónom v hlase, mimovoľne sa porozhliadnuc.
,,Viem, že je mŕtvy. Ale nezobral so sebou všetko zlo. Skôr či neskôr to niekomu rupne v bedni a..." Vetu nedopovedala, pretože ich prerušil James, ktorý vtrhol do izby, samozrejme, bez zaklopania.
,,Čo si to tu šepkáte?" spýtal sa s úškrnom, preňho tak typickým.
,,Neučili ťa klopať?" odbil ho Albus-Severus.
,,Nespomínam si. No keď už ma chceš poučovať o slušnosti tak by si mal vedieť, že v spoločnosti sa nešepká," doberal si mladšieho brata James, ktorého to očividne veľmi bavilo. Severus sa len zamračil, vedel, že keby odvetil hocičo jeho brat by na to mal vždy nejakú uštipačnú odpoveď. Na Jamesovej tvári sa usadil víťazoslávny úsmev.
,,Máte už ísť," povedal a vo dverách sa otočil na päte.
,,Joj, to je taký..." rozčuľoval sa Al-Sev a zaťal päste.
,,Och, nerozčuľuj sa. Nevidíš, že práve o to mu ide?" poznamenala Rose premúdrelo a vyhla sa Laurinmu pohľadu. Určite k nim bude teraz odmeranejšia, keďže obaja zamietli jej teóriu o možnom znovuzrodení sa zla. Laura počas celej hádky mlčala a rozmýšľala. Boli to síce jej najlepší priatelia a mala ich nadovšetko rada, no niekedy mala pocit, akoby ju nechápali.
,,Tak teda poďme. Mám chuť na ďatelinové pivo," vyhlásil Albus keď sa už ako-tak upokojil. Laura a Rose ho mlčky nasledovali do kuchyne.
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement