Už je to v poriadku

15. november 2009 at 21:03 | Vanity Fair |  Jednorázovky
[4. listopadu 2009 v 16:03]
Ja jednoducho... v poslednej dobe neviem napísať niečo, čo by malo dobrý koniec. Neviem čo s tým...
Žáner: depresívne?
Mojich pár slov: Myslím, že ten koniec si každý dokáže domyslieť. Pôvodne som tam ešte chcela niečo dopísať, aby to bolo jednoznačné, no nepáčilo sa mi to tak. Takže som to nechala tak, veď uvidíte... Je to pomerne krátke.


~

Telom mladého chlapca prechádzala neznesiteľná triaška. Tvár pokropenú zaschnutými slzami si chvíľu skrýval za ufúľanými dlaňami, snažiac sa nevnímať to peklo pred sebou a ukrutnú bolesť, ktorá ho celého ochromila. Schúlený do klbka sa pomaly kolísal. Prázdny pohľad upieral do diaľky pred seba. Neplakal... už nie. Nemyslel na nikoho, na nič. Hlavu mal celkom prázdnu. Už viac nechcel existovať. Nemal dôvod žiť. Nie potom ako videl zohavené telá vlastných rodičov ležať na ceste celkom bez náznaku života...
No čas plynul ďalej, bez ohľadu na to, čo sa tu udialo. Plynul neúprosne a nezohrával už žiadnu úlohu. Aspoň nie v jeho živote...

Zatiaľ čo on upadol do blaženého stavu bezvedomia, dorazili záchranári a pokúšali sa ho oživiť.
,,No tak... Poďme, nevzdávaj to! Na tri!"
,,Raz, dva, tri!"
,,Dýchaj! Bojuj!"
,,No tak..."
,,Máme ho!"
,,Počuješ ma?" V chlapcovej hlave sa všetko zlučovalo a miešalo. Nevedel kto je, čo je ani kde je, nieto ešte aby mal silu na odpoveď. Pomaly sa preberal k životu... Každučká časť jeho útleho tela ho bolela akoby doňho bodali tisíckami ostrých nožov. Nie, toto sa mu nepáčilo. Veď už to nebolelo tak prečo sa to opäť vracia? Chce ísť späť tam, kde bol doteraz. Bolo tam dobre... Nič necítil, nič nevedel. Nech ho nechajú. Tu ho už nič nedrží.
,,Strácame ho!"
,,Znovu! Raz, dva..."
Opäť nejaké hlučné hlasy. Prečo nemôžu byť ticho? Prečo ho tak trápia? Tisícka nožov sa zrejme znásobila ďalšími tisícmi. Už dosť! Čím si len zaslúžil také neznesiteľné muky? Z celej duše si prial, aby to už konečne prestalo. Aby ho nechali ísť...
---
Odrazu pocítil teplo sálajúce z niečieho náručia a následne na to sa odlepil od studenej zeme. Niekto ho prišiel zachrániť. Hrejivé náručie mu bolo až podozrivo známe, no neotváral oči. Toto mu stačilo. Nasával teplo a od spokojnosti, že už necíti tú bodavú bolesť sa mu na tvári roztiahol spokojný úsmev. Pocit blaženosti zalial celé jeho ubolené telo a vysal z neho poslednú štipku bolesti, smútku a pocitu bezradnosti. Je s rodičmi, to je to najhlavnejšie.
,,Už je to v poriadku, synček. Spi." Chlácholil ho vrúcny hlas. A on nemal dôvod neposlúchnuť.
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement