Stratená existencia

18. december 2009 at 23:35 | Vanity Fair |  Jednorázovky
Ono.. ja vás musím upozorniť na pár vecí, skôr ako by ste to náhodou začali čítať. Nemá to pointu. To dávam do pozornosti, pretože ono ju to naozaj nemá. Ani kúsok. Pýtate sa, že prečo to teda zverejňujem? No proste... Ja som to napísala len tak... z ničoho nič. A vyjadruje to pre mňa mnoho, aj keď pre vás to nebude mať absolútny zmysel.
Písala som to pri istej príležitosti, ktorá je pre mňa dosť bolestivá. Nijako to však nesúvisí s dejom. Chápete? Nie? To vôbec nevadí :) Odporúčam nečítať.




~

Pofukoval svieži vánok. Príroda akoby sa zobudila z dlhého spánku odpočinutá, plná síl a energie. Z ohriatej zeme vykúkali prvé jarné kvety. Ľudia sa prebúdzali k životu tiež a užívali si prvý teplý deň v tomto roku.
No predsa existovali takí, ktorým sa toto obdobie nezdalo až také skvelé. Takí, s ktorými prebúdzajúca sa príroda nerobila ani najmenšie divy.
Bledá pokožka, unavené oči, útla postava a skormútený výraz jej napomáhali k tomu, že vyzerala skutočne biedne. Zrejme sa cítila podobne. Možno ešte horšie.
Nemala nikoho, s kým by sa mohla podeliť o svoje radosti a starosti. Sama sa utápala v žiali a ticho závidela ľuďom, ktorí sa tak bezstarostne tešili z jarného počasia. Radosť - aj ona chcela niekedy zažiť ten pocit. Ani nevedela, čo to vlastne znamená. Pravdepodobne to bude niečo, čo ľuďom kriví tvár do úsmevu. Do tej zvláštnej grimasy, ktorá jej tvár nikdy nepokropila.
Sedela na parapete zamrežovaného okna. Na polovicu tváre jej dopadalo klamlivé slnko, ktoré na jej bledej tvári vyzeralo trochu hrozivo.
Nikdy nepoznala svet zvonku, vždy len z tejto jednej miestnosti, z tohto jedného okna. Možno si myslela, že svet je pásikavý, keď ho nikdy nevidela inak ako cez zamrežované okno. A možno si myslela, že výhľad z tej izby znamenal celý svet. Pre ňu zrejme aj hej.
Bez žmurknutia hľadela von oknom na celý jej svet. Na svoj vlastný svet, tvorený ľuďmi, ktorí toto miesto navštevovali. Akosi si nevedela predstaviť, že by k nim mohla patriť aj ona. Nie po tom, čo zažila. Nemohla by sa bezstarostne naháňať, či smiať. Proste by to nešlo. Nikdy nevyšla von a zrejme ani nikdy nevyjde. Jednoducho to takto ostane naveky vekov.
Bola necitlivá, keď nikdy neplakala? Cez okno totiž videla mnoho ľudí často plakať, možno dokonca častejšie ako smiať sa. A ona to predsa nikdy nespravila. Síce ju to vo vnútri zožieralo, trápilo a ochromovalo, neplakala. Dokonca aj v tých najťažších chvíľach života nevyronila ani slzu.
Dokonca ani v posledný deň svojho nenaplneného života, ktorý sa skončil tak, ako sa aj začal - nečakane. Jediná výnimka bola zrejme v tom, že jej život sa začal nechcene, no skončil sa chcene...
Ako by mohla ďalej existovať, keď sa strácala aj v tom malom kúsku svojho sveta?
 


Comments

1 Nell Nell | Web | 19. december 2009 at 20:15 | React

Vravíš, že to nemá pointu? Podľa mňa je to úžasné. Mám strašne rada...takéto neurčité diela s myšlienkou
Takže sa mi to dosť páčilo, skvelo si to napísala;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama