A dielo bolo dokonané

2. january 2010 at 23:47 | Vanity Fair |  Jednorázovky
Tak som si dnes spomenula na môj úbohý blog.. Na to ako ho nehorázne zanedbávam. Povedala som si, že sa to teda aspoň kúsok pokúsim odčiniť. A pridávam jednorázovku, ktorá je dosť odveci, vzhľadom na to, že vy neviete o čo sa jedná... No v podstate je to jedno, pretože sa aj tak nenájde nikto, kto by si to seriózne prečítal :]
Keby predsa, aspoň ozrejmím niektoré fakty. Je to vlastne moja úloha na jednej rpg stránke... Ňo a dostala som za ňu maximálne hodnotenie (síce ja sama tento názor nezdieľam), tak som si povedala, že ju zverejním. Vedela by som ju napísať snáď aj dlhšiu, no nechcelo sa mi (A). A teraz sa mi nechce už vôbec... Čo sa obsahu týka, ide o pomstu istého 17-ročného chlapca... No a z toho už hádam pochopíte aj niečo viac. Možno ani nie, never mind :]
Takže ja len toľko k tomu.
Aha a ešte použijem otrepanú frázu, ktorá mi osobne lezie na nervy - šťastný nový rok.. čo už no.


Vaš-... vlastne svoja mierne zdeptaná

~

Tak trochu trasľavými rukami som uchopil už hotový odvar. Fľaštičku, do ktorej som ho naplnil som si priložil k ústam a rýchlo som ho obrátil hore dnom. Prehltol som tú tekutinu, ktorej chuť som však necítil. Odrazu som pocítil nový, zvláštny pocit... Spaľovala ma neuveriteľná túžba po pomste. To však nebol ten nový pocit, o ktorom hovorím. Ten pocit bol... silný a nespútaný. Bolo to odhodlanie, popud, odvaha? Áno, myslím, že to bola práve odvaha. Takže pokus sa predsalen podaril. Vyrobil som si elixír odvahy a požil som ho. Ruky sa mi už od toho momentu netriasli. Sebavedomo som vykročil v ústrety pomste, na ktorú som už tak neuveriteľne dlho čakal. Konečne. Konečne ju uskutočním. Plný vzrušenia, hnevu, odhodlania a ďalších milión pocitov som kráčal tmavou ulicou. Vedel som, že tadeto budú prechádzať... Tie špiny konečne ucítia aké to je byť... byť mnou. A vlatne nie. Dám im pocítiť niečo omnoho horšie ako oni mne. Za Stacy. Pretože ona je tá posledná, do ktorej by si mohli dovoľovať. Ako som povedal - zaplatia za to.
Zastal som na rohu Kenningtonovej a Broughovej a začul som približujúce sa hlasy. Ustrnul som a čakal som. V ruke som mal pripravený prútik. Už boli celkom blízko...
,,Crucio!" zreval som a moje prvé zaklínadlo zasiahlo Garyho Frya. Nič som nechcel nechať na náhodu a tak som na ostatných dvoch medzitým uvalil znehybňujúce zaklínadlo.
,,Tak ako sa ti to páči?" posmieval som sa Garymu, zatiaľ čo on sa zvíjal v bolestivých kŕčoch na zemi.
,,Č-.. čo to..? To si .. to si ty Storm? ....Prečo.... neblázni!"
,,Myslel som si, že si to budeš viac užívať. Crucio!" Neváhal som ani sekundu a uvalil som Crucio aj na Josepha a Jeremyho. Bolestné výkriky sa ozývali tmou.
,,Pšššt, nechcete presa tak rýchlo skončiť predstavenie," zašepkal som a na tvári sa mi rozťahoval úškľabok plný uspokojenia z dlhoočakávanej pomsty.
,,Prestaň ... už!"
,,Ale kdeže. Ešte sa pohráme. Ešte len príde pomsta za Stacy. Tešte sa, chlapci."
,,Ale my sme... nechceli! To tak, Storm! Prosím..."
,,Aké úžasné je počuť vás prosíkať..."
,,Keď sa to dozvie môj otec...!"
,,Teraz ti tvoj otecko nepomôže. Keď sa to dozvie už budete dávno mŕtvi," prehovoril som s neskrývaným uspokojením v hlase.

Čoskoro som stratil pojem o čase. Týral som ich tak dlho... Uvedomil som si to až keď sa obloha začala rozjasňovať. Joseph a Jeremy ležali nehybne na zemi. Kopol som do nich, aby som sa presvedčil, že už je po nich. A stutočne. Tých zbabelcov zložilo jedno obyčajné Crucio. No dobre, možno ich bolo viac, no aj tak. Gary sa ešte stále váľal na zemi a sprudka dychčal.
,,Tak, predstavenie sa končí. Dovidenia v pekle, Fry. Avada Kedavra!" Zelené svetlo preťalo rednúcu tmu.
A dielo bolo dokonané.
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama