3.kapitola - Ľadová kráľovná sa začína roztápať

20. april 2010 at 22:26 | Vanity Fair |  Život ťa najviac prekvapí, keď to najmenej čakáš
vanity
Nemusím sa snáď ani vyjadrovať, že sa mi to nepáči :D Klasika. No aby ste nepovedali, že zanedbávam blog, tak to zverejňujem... A okrem toho, všetko je príjemnejšie ako učiť sa dejepis :) Z ktorého neviem ani hovno a mám tam iba jednu trojku z písomky (na ktorú som sa tiež samozrejme neučila:P).. takže ak ma vyvolá, bude to viac ako zlé. Ale už som si akosi zvykla srať na všetko:) Btw, mala som k tomu pripravený skvelý avatar, ale debil blog, že taký súbor nepodporuje. Tak si vravím, naser si:]
Btw secondly - ďakujem za komentáre k predchádzajúcemu článku:) (a teraz je ten smajl úprimný).


Zobudila som sa na príšerný zvuk vychádzajúci z môjho mobilu, ktorý som tak neznášala. Znamenal totiž, že som musela vstávať do školy. Posunula som ho ešte o 5 minút, no potom sa už nedalo svietiť - musela som sa pozviechať z postele. Pretrela som si zalepené oči a namierila som si to rovno do kúpeľne. Tam som zo seba za rekordne krátky čas spravila človeka a obliekla som sa.
Mlčky som jedla raňajky, snažila som sa nad ničím nerozmýšľať, no vôbec sa mi to nedarilo. Hlavu som mala totiž plnú včerajšej noci a hoci som si to nechcela priznať - aj Denyho. Ak sa pýtate, či som potvrdila jeho žiadosť o priateľstvo, nespravila som to. No ani som ju nedala ignorovať. Keby sa ma niekto pýtal, nebola som ešte odvtedy na facebooku a o žiadnej žiadosti neviem. Ako skvelo som si to vymyslela, bola som so sebou maximálne spokojná.
Ďalšia vec, ktorá mi vŕtala v hlave bola, odkiaľ, dočerta, vie moje priezvisko? To ma dosť trápilo, som si viac ako istá, že som mu ho nepovedala. Akurát som dojedala, keď do kuchyne vošiel ocino. Prekvapene si ma prehliadol a spýtal sa: ,,Nie si nejako veľmi namaľovaná?"
Och, do kelu, zabudla som. Jeho otázku som odignorovala, tváriac sa, že mám plné ústa a potom som si po sebe odpratala zo stola. Horšie na tom bolo, že s ním ešte budem najmenej 10 minút, kým ma odvezie do školy. Vozí ma totiž vždy, keď ide do roboty.
Mlčky som nasadla do auta so slúchatkami v ušiach, mojou jedinou záchranou. Dúfala som, že otec sa nebude snažiť ešte o nejaký rozhovor, prípadne nebude mať žiadne narážky na to, ako som namaľovaná.
Na moje šťastie ich nemal a ja som v poriadku došla až pred školu, kde som sa stretla s Denou.
,,Som veľmi namaľovaná?" spýtala som sa jej hneď po pozdrave. Ona si ma dôkladne prehliadla.
,,Nie, len je to trochu nezvyk... Ale pristane ti to takto, môj otec je rovnaký." Nepovedala som jej nič o ocinovi a predsa si domyslela, že práve on mal nejaké námietky. Usmiala som sa a ona mi úsmev opätovala. Zatiaľ čo sme kráčali do školy, preberali sme všetko možné len aby sme sa vyhli téme, ktorej sme sa teraz už zrejme každá obávali.
Zastali sme pred Deninou triedou. Odrazu na mňa pozrela zvláštnym pohľadom, takým, aký použila na diskotéke na wécku. Nechápala som, prečo to robí a tak som sa obzrela. Hneď mi došlo. Chodobou si ku mne razil cestu Deny. Okamžite som sa zvrtla, že Denisu uškrtím, no po nej tam ostal len prázdny priestor. Zabijem ju... Prisámvačku ju zabijem. Čo teraz spravím? Vie, že som ho videla a keby som teraz odišla, myslel by si, že sa ho bojím alebo čo.
Zostala som teda stáť na mieste, pripadala som si ako totálny debil. Vytiahla som teda aspoň mobil, aby som aspoň trochu zachránila situáciu aj keď očividne úplne bezúspešne.
,,Ahoj." Ozvalo sa spoza mňa Otočila som sa. Samozrejme, že to bol on.
,,Čau..." zamrmlala som a ťukala som niečo do mobilu, presnejšie som písala Dene, že ju zabijem.
,,Vyzeráš naštvane..." povedal opatrne, aj keď po včerajšku musel vedieť, že viem byť zlá.
,,Čím to asi bude?" zatvárila som sa zamyslene. ,,Žeby tým, že aj som naštvaná?" Ja k nemu jednoducho neviem byť milá. Nemôžem byť...
Na moje maximálne prekvapenie sa zasmial. Ostala som sa po ňom pozerať, ako keby nebol v poriadku.
,,Prepáč, len ono je to vtipné, vidieť ťa takto." Och! Takže vtipné! On si tu ešte zo mňa bude robiť žarty! Doslova to vo mne kypelo.
,,Takže ti pripadám vtipná?" vyštekla som naňho. Pri ňom človek ani nemusí mať krámy, aby sa správal ako klbko nervov.
,,Nie tak... Len proste. Ach, kašli na to. Neuzavrieme mier?" spýtal sa a použil na mňa svoju tajnú zbraň, svoj úsmev, ktorý ma privádzal do šialenstva. Nie takého šialenstva, aká myslíte vy. Do šialenstva ešte väčšieho ako teraz, pocítila som túžbu ublížiť mu. Alebo žeby predsa..?
,,Mier? S tebou?"
,,Mier so mnou."
,,My máme vojnu?" nechápavo som naňho hľadela, pričom som si schovala mobil.
,,Z tvojej strany to tak vyzerá..."
,,Ja s tebou nemám nič," odvetila som okamžite, reagovala som reflexívne a následne moju tvár zalial rumenec. Odvrátila som sa.
,,Páčiš sa mi, keď sa červenáš." Tak toto ma úplne odrovnalo. Tvár mi doslova horela a dokonca som nebola schopná žiadnej uštipačnej poznámky. Len som tam stála ako pako, hanbiac sa tak, že by som sa najradšej bola prepadla pod zem hneď a zaraz.
,,Takže nie si až taká ľadová, ako o tebe hovoria," prehlásil s úsmevom.
,,Počkať, čo? Hovoria o mne, že som ľadová?" Červeň sa mi z tváre začala konečne vytrácať. Už bolo na čase...
,,Niektorí. Vravia, že si ako ľadová kráľovná. Ale to, že sa dokážeš červenať to vyvracia." Čože o mne hovoria?! Opäť som sa začala mračiť. A teraz celkom nevedomky.
,,Tak sa už nemrač," povedal opäť s úsmevom. Musí sa stále usmievať? Že ho to baví.
,,Prečo?" opýtala som sa hlúpo. Naozaj hlúpa otázka, hlúpejšia ma snáď ani napadnúť nemohla.
,,Pretože ti to nepristane," povedal a zatiaľ sa ležérne oprel o stenu vedľa mňa. Uvedomila som si, že ešte stále stojíme vedľa Deninej triedy a niektorí okoloidúci na nás zvedavo hľadia.
,,Hm." Skutočne duchaplné. Ovaľte ma niekto po hlave niečim poriadne tvrdým, nech sa konečne začnem správať normálne.
,,Nezašla by si dnes po škole von?" pozrel na mňa psími očami, proti tomuto som naozaj nebola schopná bojovať.
,,Ja.. no, ne-dobre." vyjachtala som, nepáčilo sa mi, ako som stratila z ničoho nič reč a nebola som schopná jedinej sakrastickej vety.
,,Nedobre?" zasmial sa.
,,Teda dobre," povedala som rýchlo, opäť sa mi do tváre hrnula červeň. Och, to je otravné. Šťastne sa usmial a odlepil sa od steny.
,,Tak teda dobre, po vyučovaní ťa počkám pred školou," povedal ešte, venoval mi jeden zo svojich úsmevov a zmizol v dave. Ja som tam stála ako taká krava. Hľadela som za ním ešte hodnú chvíľu potom, ako odišiel. Čo sa to so mnou deje, vysvetlí mi to niekto?
 


Comments

1 Nell Nell | Web | 22. april 2010 at 18:26 | React

Ale to bolo bohovské. Ono je také vtipné, keď je ona hnusná a jemu je to fuk. Páči sa mi, páči sa mi to, páči sa mi to, a nechápem, prečo tebe nie :D

2 Princess Princess | Web | 23. april 2010 at 20:36 | React

áno áno áno...ďalej (:.a nebuď hlúpučká...:D.je to cool

3 Foxie Foxie | Web | 13. september 2010 at 15:04 | React

Že sa pýta... Kopnem ju! :D Ten Deny je taký...sladký. A to nie je veľa chalanov, o ktorých to JA tvrdím!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement