4.kapitola - Červenanie dokáže divy

17. july 2010 at 20:47 | Vanity Fair |  Život ťa najviac prekvapí, keď to najmenej čakáš
vanity fair
Ľudia ja sa vážne... hanbím za túto poviedku :D Je taká hlúpa a jednoducho sa s ňou neviem "zžiť". Asi nechápete, to je úplne fuk, len aby ste vedeli, že sa mi to nepáči :D Absolútne nie a pripadá mi to strašne trápne. A ďakujem za tie povzbudivé komenty, že to také nie je ale nepomáha to, fakt, zbytočne sa namáhate, ja viem, že je to o hovne. Každopádne si to cením.
Tak už som si povedala, že to celé zverejním... Mám to už totiž napísané (a rovno ďalšia poznámka - už dávno! Čiže je to celé na prd a ten koniec? Ako som JA mohla niečo také napísať?). Ale tak.. ja neviem
Nečítajte to.


Absolútne netuším čo sme robili na jednotlivých hodinách, dokonca už ani neviem aké hodiny sme to vlastne mali. Celé vyučovanie som sa zamýšľala nad tým, čo sa to so mnou robí a uvedomila som si, s čím som to vlastne súhlasila. Po škole sa mám stretnúť s Denym. Pozrela som v zhone na hodinky. Toto je predsa posledná hodina! Och, do šľaka. Potrebujem sa súrne rozprávať s Denou. Okamžite som sa vypýtala na wc. Akonáhle som za sebou zavrela dvere na triede, už som aj Dene písala správu nech príde okamžite na wécko.
Neprešla ani minúta a ona sa zjavila v dverách, celá ustráchaná.
,,Čo sa deje?" spýtala sa hneď a prehliadala si ma od hlavy po päty starostlivým pohľadom.
,,On.. ja.. My! Kvôli tebe!" osočila som sa na ňu nahnevane, no nemala som pocit, že by po tejto mojej "zmysluplnej" vete niečo pochopila.
,,Kľud. Povedz mi, čo sa stalo."
,,To všetko kvôli tebe! Ja som nechcela. Ale niéé, ty ma tam necháš pred dverami keď ide ON. Strápnila som sa a navyše som súhlasila, že s ním pôjdem dnes po škole von," začínala som byť mierne hysterická. Dene sa však na tvári opäť usadil ten víťazoslávny výraz.
,,A čo je na tom zlé?"
,,Čo je na tom zlé? Že ja nechcem!" odvrkla som okamžite, no ona sa iba zasmiala. No super, zrejme som vtipná aj jej, keď sa hnevám. Čo tu už každému hrablo v bedni?
,,Tak prečo si potom súhlasila?" spýtala sa ma s pobaveným úsmevom.
,,Lebo - och! Kašli na to."
,,Nie, Baši. Keby si naozaj nechcela, odmietla by si. No ty si súhlasila. Ešte stále to môžeš odvolať, no ja viem, že to nespravíš. Pôjdeš tam. Bude to fajn. Pozri sa na seba, dnes vyzeráš super, tak čo hysterčíš?"
Zhlboka som si vzdychla. Štvalo ma najmä to, že v jeho prítomnosti som sa správala nepredvídateľne. Skutočne som sa nevedela kontrolovať, správala som sa nanajvýš neprirodzene a proste... Zverila som sa s tým Dene. Opäť sa len usmievala, tak potmehúdsky, ako to ona vie.
,,Neboj sa, to sa zlepší. Na treťom rande už zrejme budeš v pohode."
,,Na treťom rande?!"
,,Hádam si si nemyslela, že idete navštíviť jeho babku do nemocnice?"
,,Ale..." Všetko sa to tu akosi začína zamotávať. Alebo žeby sa to iba mne zamotávala hlava? A skutočne, začala sa mi točiť. Musela som sa oprieť o stenu.
,,Si v poriadku? Naozaj, prestaň si robiť stresy. Len sa poprechádzate keď sa ti to nebude páčiť, môžeš hocikedy odísť," kládla mi na srdce. Vzdychla som si a ovlažila som si tvár vodou.
,,Ježiši, veď my máme hodinu. Lešenie /pozn. autora - prezývka profesorky/ ma zabije, ja bežím. Ty by si už tiež mala ísť. Držím ti palce, zvládneš to," povzbudivo sa na mňa usmiala a náhlivo vybehla von. Ja som tam ešte chvíľu ostala. Prehliadla som sa dôkladne v zrkadle. Všimla som si, že sa tvárim akoby som mala každú chvíľu umrieť. Snažila som sa teda tváriť normálne a s tým som odišla z wécka, späť do triedy.
Po vyučovaní som s obrovským kameňom na srdci kráčala dolu schodami. Vedela som totiž, že pred školou ma nebude čakať Dena, ale Daniel. Daniel.. aké zvláštne, tak som ho ešte nenazvala. A zrejme to ani nemá rád, keďže ho každý vola Deny. Tesne pred vchodom do školy mi zapípal mobil. Bola to sms od Deny, ktorá mi písala, nech sa držím, že to bude ok.
Cez sklené dvere som ho tam už videla stáť. Bol otočený chrbtom a ruky mal nenútene zastrčené vo vreckách. Zrakom som si ho mimivoľne prehliadala a musela som priznať, že zadok má naozaj k svetu. Pokrútila som hlavou, akoby som sa z nej snažila vytriasť si tieto "zvrhlé" myšlienky. Ešte mám šancu na útek. Rýchlo, bež, Barbora. Len-len, že som sa neotočila pripravená na útek, otočil sa on a okamžite ma uvidel cez skelené dvere. Usmial sa od ucha k uchu a čakal na mňa.
Už som nemohla vycúvať. Vylúdila som tak trochu kostrbatý úsmev a kráčala som rovno k nemu... Oj, prečo som len súhlasila? Cítila som sa naozaj zvláštne.
,,Ahoj," pozdravil ma ihneď. Z tváre sa mu nevytrácal ten istý úsmev. Bol to presne ten úsmev, ktorý so mnou robí zvláštne veci. Presne ten úsmev, proti ktorému niesom schopná odporovať. Toto je zlé.
,,Ahoj," odzdravila som ho. Aspoň, že na toto sa ešte zmôžem. Pomaly sme spolu vykročili preč zo školského pozemku.
,,Kam pôjdeme?" spýtal sa len tak mimochodom, akoby na tom vôbec nezáležalo.
,,To je jedno," odpovedala som. Hm, som ja ale zhovorčivá. Ak to takto pôjde ďalej, po dvoch minútach zomrie od nudy.
,,Bude ti vadiť, ak sa len tak poprechádzame?" Zvláštne, chce sa prechádzať? Nuž, teda dobre, aj tak nič lepšie v tejto chvíli nevymyslím.
,,Nie, nebude."
,,Tak dobre. Ako bolo v škole?" Och toto nie.. Rozhovor o škole? Otázka, akú mi kladie moja mama? Do kelu.
,,Ako vždy. Nuda, som rada, že som už odtiaľ vypadla," odvetila som hneď. Veď je to pravda. V poslednom čase sa tam nič nedeje. Teda až na...toto.
Zasmial sa, bol to celkom pekný zvuk. Taký prirodzený. Fakt mi práši. Nad čím sa to zamyšľam?
,,Si úprimná." Nebola to otázka, skôr konštatovanie.
Nechápavo som teda povedala: ,,Som."
,,To sa mi páči." Nie, on u mňa chce zase vyvolať tú hnusnú červenú farbu, ktorá sa mi už, samozrejme, valila do ksichtu. Mlčala som... Bolo to zvláštne. Prechádzali sme lesným chodníčkom, naokolo nebolo živej duše.
,,Aj ty sa mi páčiš," povedal odrazu. Prečo ma vie vždy tak prekvapiť niečim takýmto? Neznášam sa za to, že som si ta no ešte nezvykla. Čo má človek odpovedať na takúto vetu?
,,Ehm, ďakujem.." zamrmlala som, ako inak, červenajúc sa. Začula som ten príjemný zvuk, jeho smiech. Zase sa mi vysmieva... Skvelé, len tak ďalej.
Zastal, stále sa smial a to spôsobovalo, že ja som sa stále červenala. Nechápala som ho, zrejme ani on mňa, tak čo tu potom, dopekla, spolu robíme?
Natiahol sa ku mne, bol tak blízko, že mi takmer zamrelo srdce. Och, môj bože.
V jednom okamihu som tam stála, červenajúc sa ako paprika, nechápajúc koľká bije a v ďalšom som sa odrazu ocitla v jeho náručí, vdychujúc jeho vôňu, oddávajúc sa nášmu prvému bozku.

 


Comments

1 anonymkka anonymkka | 27. july 2010 at 20:11 | React

ten koniec =D paradny

2 Foxie Foxie | Web | 13. september 2010 at 15:31 | React

Ou jéééé :). Pekne, pekne, pekne... Ale ja už som si prečítala 12., čiže... Pre akú chmáru sa rozídu? :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama