6.kapitola - Neusmievaj sa, lebo ťa pobozkám

27. july 2010 at 19:25 | Vanity Fair |  Život ťa najviac prekvapí, keď to najmenej čakáš
vanity fair
Ja mlčím :x. Lebo zase by som na to iba pindala. A to ste mi zakázali (! :D) aj keď mám na to oprávnené dôvody. No nič. Rozhodla som sa, že už nikdy nebudem písať nič takéto romantické :D Radšej... Lebo to dopadne ešte horšie ako teraz. A to by bolo zle.



Bola sobota ráno. Upratovala som v zhone izbu, pretože som už aj tak nestíhala. Nikto nebol doma, tak som to hneď využila a na plné pecky som si zapla hudbu. Spievala som si alebo skôr škriekala na plné hrdlo a užívala si samotu. Švihom som doutierala prach na poličkách a na ostatné som sa vybodla, nebolo času zaoberať sa detailami. Súhlasila som, že sa pôjdem pozrieť na zápas. Prirodzene, Dena ide so mnou.
Otvorila som skriňu a s hrôzou som zistila, že neviem čo na seba. V panike som schmatla mobil a vytočila Denine číslo. Ona mi, ako inak, rozospatým hlasom odpovedala. Pre ňu to bolo ešte skoro, keďže zvyčajne vstáva oveľa neskôr. Bolo totiž "len" 10 hodín. Mojím hysterčením som ju však za rekordne krátky čas prebrala. Povedala, že za pol hodinu je u mňa.
Veci som nechala porozhadzované po posteli a šla som si zatiaľ dať sprchu. Vyšla som zabalená len v dlhom uteráku a nerozhodne som hľadela na všetky tie veci na posteli. Čo si asi tak mám obliecť na hokejový zápas?
Vtedy sa ozval zvonček a ja som rýchlo zbehla dolu. Oknom som ešte pre istotu skontrolovala, či je to skutočne Dena. Nemyslím, že by bolo práve príjmené otvoriť len v uteráku nejakému podomovému predavačovi. Striasla som sa pri pomyslení na to.
S Denou sme vybrali niečo vhodné na mňa o chvíľu som sa už prezerala pred zrkadlom, pripravená na odchod. Mala som na sebe obtiahnuté rifle, tie nikdy nič nepokazia. Na vrchu som mala pohodlné tričko, ktoré nebolo príliš obtiahnuté, no ani voľné. Vlasy mi voľne spadali na plecia, Dena mi ich teraz dôkladne vyžehlila.
Kriticky som sa prehliadala, nepáčilo sa mi, že som bola taká vychystaná. Necítila som sa vo svojej koži. Idem predsa len na nejaký školský zápas, nie? S touto myšlienkou som aj vyrukovala nahlas.
,,Áno, ale to je jedno. Bude tam predsa Deny, no nie?" žmurkla na mňa a ja som sa prihlúplo usmiala. Nechcela som to spraviť, no moje ústa si očividne robili čo sa im zapáčilo. Aspoň to dokazovalo, že aj za ten bozk nemôžem ja, ale moje neposlušné pery.
,,Super," skonštatovala Dena, ,,už sa usmievaš, to je dobré," dodala a začala poskavovať po mojej izbe, zháňajúc mi ešte nejaké doplnky. Mala som pocit, akoby sa tam išla s niekym stretnúť ona, nie ja. Samozrejme, už vedela o všetkom, čo sa stalo vtedy po škole. Začala sa smiať a povedala mi, niečo v zmysle, že príťažlivosť spravila svoje, pričom môj rozum to nechcel pripustiť a preto som zdupkala. Dnes som si uvedomila, že mala v podstate pravdu. Trochu ma to desilo.
Potom, ako mi nanútila namaľovať si oči a dať si náušnice sme vyšli z nášho domu. Jej sa z tváre nestrácal úsmev a mne zas zamračený výraz.
,,Naozaj ti nepristane, keď sa mračíš," povedala mi okamžite, zabávajúc sa na mojom výraze.
,,Na a čo keď," odvrkla som. V poslednej dobe som k nej bola naozaj nepríjemná, nechápem ako to robí, že sa stále usmieva. Počkať... stále sa usmieva?
,,Čo ty s tým.. tým Tomom?" spýtala som sa okamžite, ako mi došlo koľká bije. Keď som spomenula jeho meno, celá sa rozžiarila a úsmev sa jej ešte rozšíril, ak to vôbec bolo možné. Zasnene sa na mňa zadívala a uškrnula sa. Ach, ja blbá. Posledný týždeň som ju toľko zaťažovala svojimi problémami, že som ani nevšimla aká je...zaľúbená. Úplne to z nej kričalo.
,,Chodíte spolu?" S úsmevom prikývla. Až teraz som si všimla, že aj ona je slušne nahodená, očividne si dala záležať na svojom vzhľade. To som až taká hrozná kamoška?
,,Počkať, on tam bude?"
,,Áno, dúfam, že ti to nevadí." Aj keby mi to vadilo, určite by som jej to nepovedala. Po tom, ako som sa týždeň starala iba o svoje veci a kašľala som na najlepšiu kamošku som na to ani nemala právo. Budem jej to musieť nejako vynahradiť.
,,Jasné, že nie," povedala som s úsmevom. V skutočnosti sa budem cítiť ako piate koleso na voze, keďže tipujem, že oni sa budú venovať jeden druhému, ale to muselo ísť bokom.
,,Neboj sa, zavolala som aj Jessie, takže tam nebudeš odstrčená," dodala ihneď, ako si všimla môj pokrivený úsmev. To nie je možné! Ona snáď myslí na všetko. Vďačne som sa usmiala. Jessie je v pohode baba, jedna z tých celkom normálnych na našej škole. Nie žeby som sa s ňou nejako extra bavila, no aspoň nepatrila k tým povrchným babám.
Prišli sme až na štadión, kde sa mal konať zápas. Tam nás už čakala Jessie a Tom. Tom dal Dene na privítanie pusu. Aj keď by nemalo, trochu ma to prekvapilo. To sa už dostali tak ďaleko? Síce, ja mám čo vravieť... Uškrnula som sa na žiariacu Denu a pustila som sa do nezáživného rozhovoru s Jessie, aby som im dopriala trochu súkromia.
Usadili sme sa na tribúnu a ja som kútikom oka prehľadávala štadión, či ho tam niekde nezahliadnem. Zbadala som ho v tej chvíli ako aj on mňa. Už bol v drese, chýbali mu len korčule a prilba. Opatrne sa na mňa z diaľky pousmial, akoby sa bál, že opäť zdrhnem. Ja som sa bez slova zdvihla a zišla som dole. Jessie na mňa zostala divne pozerať, pretože som jej nepovedala ani slovo. Vyšiel nejakými zadnými dverami na tribúnu a ocitli sme sa zoči-voči.
,,Ahoj," pozdravil ma. Bolo na ňom vidieť, že sa teší, že som predsalen prišla.
,,Čau," odzdravila som. Ten dres mu fakt sekne.
,,Som rád, že si prišla," povedal a práve vtedy sa z tých dverí, z ktorých pred chvíľou vyšiel on sám, vynoril akýsi chalan a zakričal: ,,Deny, za 5 minút začíname."
,,Idem," odvetil mu a otočil sa opäť na mňa s úsmevom. A to nemal robiť. Usmieval sa na mňa tým anjelským úsmevom... Oblapila som ho okolo krku, pritiahla som si ho k sebe a pobozkala som ho. Cítila som, ako ho to zaskočilo, na okamih zostal ako obarený, no potom ma objal rukami opätoval mi bozk.
,,Veľa šťastia," zamrmlala som ešte počas bozku a potom som sa vymanila z jeho objatia. Usmiala som sa a otočila som sa, vracajúc sa na svoje miesto na tribúne.

 


Comments

1 anonymkka anonymkka | 27. july 2010 at 20:02 | React

ved je to super neviem co sa ti nepaci =D

2 Ginny Ginny | 28. july 2010 at 13:34 | React

úúžas (L)(L)77

3 April^^ April^^ | Web | 30. july 2010 at 22:59 | React

Dnes som si prečítala všetky časti... a myslím že je to super :-) Prečítala som si aj tvoje komentáre k tomu, že tebe sa to nepáči a tak... ten príbeh je dobrý! Veľmi dobre sa číta a je taký... pohodový ;-) Takže len tak ďalej, good job!

4 Nell Nell | Web | 30. july 2010 at 23:38 | React

Zlaté. Sladké. Podarené. :)
A krátke!
Ale páči sa mi tóóó. :)

5 Hermi-SB Hermi-SB | Web | 2. august 2010 at 12:41 | React

Ahoj! Moc ti chci poděkovat za pochvalu mých blendů..podle mě sice nejsou úžasné, ale těší mě, když vidím, že se ostatním líbí ;)
Přečetla jsem si tuhle kapitolu a musím říct, že píšeš opravdu krásně..já bych nenapsala ani odstavec, zatímco tobě to jde opravdu krásně od ruky..Na psaní bych neměla nervy zase já :D Jdu si přečíst i ostatní kapitoly ;)

6 Foxie Foxie | Web | 13. september 2010 at 16:14 | React

Ľúbi, ľúbi, ľúbi... Opakujem sa, nj. Ale keď ono je to fakt také pohodové čítaníčko :)!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama