7.kapitola - Žiarlivosť vie byť niekedy aj osožná

3. august 2010 at 15:18 | Vanity Fair |  Život ťa najviac prekvapí, keď to najmenej čakáš
vanity fair
Áno, opäť kapitola, pretože sa nedokážem prinútiť napísať niečo, prípadne pridať čokoľvek iné, takže mi prepáčte :). Tak či onak.. rozhodla som sa, že budem tráviť menej času pri internete a vôbec celkovo za počítačom. Pretože nechcem zase celé prázdniny "premárniť" sedením doma. Ale nebojte sa, chodiť sem budem a zverejňovať sa budem tiež snažiť (aj keď možno len kapitoly, ktoré mám napísané, no uvidíme)... len zriedkavejšie. V piatok totiž ideme na Black party (jo, dobre čítate :D asi to neskôr oľutujem, ale nevadí!) v sobotu na Duchonku, v pondelok vybavovať preukážky.. jáj a ešte som zabudla. Túto stredu asi do kina:) a tak. Proste nechcem sedieť doma. Veď potom maybe napíšem ako bolo, ak bude. Majte sa fajn a užívajte si prázdniny!
Btw - veľmi ďakujem za všetky komentáre, cením si to:) Ku kapitole sa nejdem vyjadrovať, veď... poznáte môj názor:D



Zápas nakoniec vyhrali naši. Síce tesne, no predsa. Skončilo to 3:2 pre nás, z čoho dva góly dal Deny. Celý zápas sme s Denou, Tomom a Jessie náruživo povzbudzovali, výskali a skákali na tribúne. Tesne pred jeho ukončením som využila chvíľku, kedy Jessie išla na wc a Tom nám šiel kúpiť niečo na pitie. Povedala som Dene o incidente pred zápasom. Tá na mňa hľadela s otvorenými ústami.
,,Téda, ty sa nezdáš," povedala s úškľabkom a štuchla ma pod rebrá. ,,Tak potom sa nečudujem, že dal dva góly," dodala a opäť sa uškrnula.
,,Nevrav hlúposti," odbila som ju, no neubránila som sa úsmevu.
,,Ja som ti to vravela," povedala iba a vzala si pitie od Toma, ktorý práve prišiel. Usmieval sa na ňu a ona naňho, chcela by som vedieť, či my s Denym vyzeráme rovnako.
Pozreli sme si ukončenie zápasu a potom sme sa v dobrej nálade pretlačili dolu, pod tribúnu. Všetci sme mali dobrú náladu, vyhrali sme a celkovo tá atmosféra bola neskutočná. To by ste museli zažiť. Smiali sme sa, trepali sme hlúposti a popíjali chladenú malinovku. K našej skupinke sa pridalo ešte niekoľko deciek zo školy, s ktorými sme sa poznali a začalo sa živo diskutovať o priebehu zápasu. Mňa tieto kecy veľmi nezaujímali a tak som sa len občas zapojila nejakou poznámkou, po ktorej sa všetci začali smiať.
Všimla som si ako sa k nám pretláča Deny, už nebol v drese, vystriedalo ho jeho zvyčajné oblečenie, no i tak vyzeral dobre. Opäť sa usmieval od ucha k uchu, očividne spokojný so všetkým. Podišiel ku mne, nenútene mi vtisol bozk na ústa a až potom sa všetkým pozdravil. A ja som sa nebránila. V tejto chvíli mi to pripadalo úplne normálne, priam samozrejmé.
Nasledovali ovácie a gratulácie k víťazstvu.
Potom sa začalo plánovať, ako to oslávime. Skončilo to tým, že sme sa všetci zhodli, že dnes bude párty. A keďže Jessie dnes mala prázdny dom, nebolo nad čím uvažovať. O ôsmej sme sa tam mali všetci dostaviť. Jess teda hneď bežala domov, aby stihla všetko pripraviť a rozposlať ľuďom na facebooku pozvánky.
Keď sa pozornosť konečne nesústredila na Denyho, odtiahol ma kúsok bokom.
,,Ďakujem," povedal mi s vážnou tvárou.
Uprela som naňho nechápavý pohľad. ,,Začo?"
,,Za to, že si tu bola. Dodalo mi to síl."
,,Aha," opäť som cítila, ako sa začínam červenať. Kedy to už prestane? Usmial sa, vzal moju tvár do dlaní a zahľadel sa mi do očí. Znervóznela som, srdce som cítila biť až kdesi v krku.
,,Prosím, už mi neuteč," povedal, vpíjajúc sa hlboko do mojich očí. Nechápala som, ako môžem byť z jeho pohľadu taká bezmocná. Videl moju neschopnosť čokoľvek povedať, čokoľvek urobiť. Stála som tam a hľadela som naňho ako teľa na nové vráta. Zrejme by ma aj pobozkal, no asi sa bál, že mu naozaj utečiem. Akoby som aj mohla... Veď som celkom paralyzovaná.
Po chvíli hľadenia si do očí ma pustil a nenútene sa spýtal: ,,Pôjdeš na tú párty, však?"
Mlčky som prikývla, bála som sa niečo povedať, nebola som si istá, či by môj hlas znel normálne.
,,So mnou?" dodal už opatrnejšie a použil na mňa trik s tým jeho pohľadom. Toto vôbec nie je fér! Naozaj proti tomu neexistuje žiadna obrana? Či to len ja ju neviem použiť?
,,Áno." Po tom, ako začul moju odpoveď sa šťastne usmial. Zdalo sa, že mu odľahlo. Som ja ale teľa. Veď sa správam ako retardovaná! Akonáhle mi pozrie do očí, buď celkom zamrznem alebo ho začnem bozkávať. Nerozumiem tomu.
,,Hej, Deny! To je tvoja baba?" zakričal naňho ktosi neďaleko nás. Obaja sme sa pozreli tým smerom. Stál tam blonďatý chalan, stredne vysoký a hľadel priamo na nás. Ja som sa samozrejme začala okamžite červenať. Neznášam čevenanie! Ešte šťastie, že to z tej diaľky nemohol vidieť. Deny to však vidieť mohol a zdalo sa, že aj videl. Uvedomila som si, že som nebola jediná, koho ten blonďák dostal do rozpakov. Zdalo sa, že Deny nevie čo má povedať.
,,Daj pokoj, Nate," odvetil mu Deny mrzuto a otočil sa mu chrbtom.
,,Takže hej, čo? Teda a to po tebe ide Lissa," pokračoval si ten chalan drzo.
Vrhla som na Denyho spýtavý pohľad, no on len pokrútil hlavou. ,,Poď..." povedal a viedol ma z tade preč. Vyšli sme zo štadiónu a tam sme zastali.
,,Odprevadím ťa domov."
,,Nerob si starosti," namietla som okamžite.
,,Ale áno, zachvíľu sa začne stmievať."
,,Je len pol siedmej. A okrem toho, nebojím sa tmy," trvala som si na svojom tvrdohlavo, ako v podstate vždy. Teraz, keď na mňa nemal vplyv jeho pohľad, dalo sa mi aj celkom triezvo rozmýšľať. Jeho pohľad na mňa nemal vplyv, pretože sa vyhýbal môjmu pohľadu.
,,To je jedno... Odprevadím ťa," povedal nekompromisne a vykročil smerom k môjmu domu. Uvidovalo ma, že vedel, ktorým smerom bývam. Ja som sa však ani nepohla, ostala som stáť na mieste a spýtala som sa: ,,Kto je Lissa?"
Vtedy už zastal aj on a otočil sa na mňa. Nepozrel mi však do očí. ,,Nikto."
,,Uhm." Vykročila som opačným smerom, akým sa chystal on.
,,Kam ideš? Myslel som, že bývaš..."
,,Nikam," prerušila som ho uprostred vety a tvrdohlavo som kráčala ďalej. Dobehol ma a kráčajúc popri mne povedal: ,,No tak, počkaj." Kráčala som ďalej.
,,Tak dobre. Je to jedno dievča, ktoré ma o mňa očividne záujem, no ja o ňu nie. Vôbec sa mi nepáči a nezaujíma ma," vysvetľoval mi za pochodu. Spomalila som, no nezastala som.
,,Jediné, čo ma zaujíma, si ty." Zastala som a pozrela som naňho so zdvihnutým obočím. ,,Tak mi to dokáž," povedala som a čakala, čo sa bude diať. To som však nemala robiť. Došlo mi to však až vtedy, keď sa to stalo.
Schytil ma a začal ma bozkávať, tak ako ešte nikdy predtým. To vám teda poviem, náš prvý bozk bol oproti tomuto velikánske nič. Rukami som sa mu zahrabla do voňavých vlasov a pritískala som si ho k sebe bližšie, zatiaľ čo on ma vášnivo bozkával.
Odrazu sa odo mňa odtiahol a s úškrnom na perách sa spýtal: ,,Tak už veríš?" Oči som upierala do tých jeho, potom mi skĺzli na jeho pootvorené pery, keď sa ma to pýtal. Okamžite som využila situáciu a zapchala som mu ich ďalším bozkom.
,,Možno..." zašepkala som provokačne a pousmiala som sa. Potom sa naše pery opäť stretli, no už sme sa neodťahovali. Bozkávali sme sa tak dlho, až som mala pocit, že mi odpadne jazyk... Napriek tomu som neprestávala.
 


Comments

1 Nellie Nellie | Web | 4. august 2010 at 1:55 | React

Chá, bol zlatý. :)
A Lissa ešte bude robiť problémy, že? Tipujem. :D

Rozhodnutie tráviť za PC menej času schvaľujem, ja sama sa o to pokúšam. A potom si to vynahrádzam v takýchto nekultúrnych hodinách. :D

2 Princess Princess | Web | 5. august 2010 at 15:24 | React

bolí ma líce ak osom na to uprene hľadela a dočitávala to čo som zameškala...aj ja chcme takého "princa" :D :D :D..krása...ja si to hovorím vždy, že budem menej pri PC, ale akosi... no nič...pokračuj :P

3 V.F. V.F. | Web | 9. august 2010 at 23:15 | React

[2]:líce? prečo líce? :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama