September 2010

Keine Zeit

28. september 2010 at 19:36 | Vanity Fair |  Oznamy alebo niečo v tom zmysle
V podstate žiadny hlbší zmysel tohto článku ani netreba hľadať, bolo by to totiž márne :D.

Whatever...?

21. september 2010 at 18:50 | Vanity Fair |  Zdrapy zo zápisníka
Zrejme to bude fakt kríza, keď nie som schopná napísať prvú súvislú a zmysluplnú vetu bez toho, aby som ju najprv 3krát zmazala a potom ešte 558425krát upravovala a nakoniec zistila, že ju zo seba aj tak nedostanem. Tak, a máme to za sebou. Začiatky bývajú ťažké. Teraz k tomu, čo som chcela povedať...
Prečo som sa tu tak dlho neukázala?
Dôvody: škola, zákaz, nechuť, minimum času, choroba, lenivosť, obmedzený prístup k booku, ocinov odchod - v skratke.

A teraz vám to možno poviem aj trochu normálnejšie. Jednoducho sa mi nechcelo, nemala som čo pridať, nemala som chuť niečo pridávať, nevidela som v tom zmysel, následne na to som ochorela (pričom som v škole nevymeškala ani deň, sakra! Ani jediný deň! /lebo piatok po škole a celú sobotu som ležala v posteli a liečila sa.. v piatok som myslela, že vážne hodím tyku, dudes/) obmedzili mi prístup k počítaču do siedmej hodiny poobednajšej a ocino dnes odišiel do Anglicka. Nie, nešiel tam na dovolenku, ani váľať tam šunky ale robiť. Zase. S tým rozdielom, že teraz nešiel do Talianska a že teraz nešla aj mamina a že teraz tam nebude 8 či 10 mesiacov ale "len" 6 alebo tak nejak. Toľko k tomu.
Na dôvod prečo len do smiedmej na pc sa ma, prosím, nepýtajte.
No, to je jedno. Uvedomujem si, že tento článok nemá hlavu pätu ale snáď sa cez to nejako prenesiete :) (ups, nechodíte sem, takže no problemo). Ja viem, ja som u vás už tiež dlho nebola ale o to tu nejde. Keď chcem, viem byť fakticky hnusná. A teraz chcem. Nie je to nič osobné.

12.kapitola - Núdzové situácie vyžadujú núdzové riešenia

11. september 2010 at 15:26 | Vanity Fair |  Život ťa najviac prekvapí, keď to najmenej čakáš
vanity fair
Blížime sa ku koncu! Tešíte sa? Mali by ste sa, lebo to logicky znamená koniec tejto kapitolovky a tiež z toho logicky vyplýva, že už vám tu s tým nebudem píliť nervy!:D No, vlastne vám nič nerobím, lebo čítanie tohto je dobrovoľné, takže... To je jedno. Nechcela som to zverejniť už dnes, ale keďže nič iné nekomentujete, tak to zverejňujem. Nečakám, že to zožne úspech, no komentáre v každom prípade potešia. Vždy. Takže ďakujem za tie k predchádzajúcej kapitole, netušili by ste ako moje písanie ovplyvňujú práve vaše názory. A nebojte sa byť kritickí, ak sa vám to nepáči, aj objektívnu kritiku prijmem rada.
Adios amigos


Sonata Arctica - Shy

7. september 2010 at 19:55 | Van... |  Hudba
Je to vôbec normálne, keď som v tej škole ledva týždeň a už pociťujem obrovskú nechuť a vôbec odpor najväčšieho rozmeru? V mojom prípade zrejme áno. Akože... sranda je a všetko ostatné, to hej.. ibaže. Už na treťej hodine mám pocit, akoby som tam už sedela celú večnosť, jednoducho... Ja neviem, ako to vydržím tých 10 mesiacov odporných. Pretože minulý rok to bolo iné. Boli sme prváci, ledva sme sa poznali, vyklepaní zo všetkého a všetkých, dychtivo očakávajúc všetko nové... Ibaže teraz?! Nevravím, že sme nejakí ostrieľaní alebo čo, proste každý už vie ako to chodí a každému to tam parádne lezie na nervy. Okej, koniec školského okienka sťažností, ktorých tu zrejme nasledujúcich 10 mesiacov môžete čakať neúrekom. Amen.

Pridávam hudbu, pretože na nič iné nemám čas, chuť, silu. Možno to vyznie trochu prehnane, takže ostaneme pri tom, že nemám čo iné pridať :D (no, možno aj hej ale.. to je jedno! Proste hudbu). A nešahajte mi na ňu, lebo vás ubijem! (myslím tak, keby sa niekto rozhodol ohŕňať nosom nad tým alebo podobne... (A))

Beginning or "what a hell?!"

4. september 2010 at 22:34 | Vanity Fair |  Zdrapy zo zápisníka
vanity fair
Najprv som chcela zverejniť recenziu na film, potom pesničku, potom asi nejakú knihu a, verte či nie, chcela som dokonca zmeniť dizajn (áno, dobre vidíte, že o dva články nižšie je oznam o tej predchádzajúcej zmene) a nakoniec píšem toto. Sama neviem ako som sa k tomu dopracovala. No, niekedy som fakt divná.

Škola. Ešte sa poriadne ani nezačala a už mi lezie na nervy. Prvý deň bol... zbytočný. Aspoň podľa môjho názoru. Prišli sme tam, zoradili sme sa vonku k svojej triede a potom sme počúvali nudné žvásty o tom, ako nám želajú úspešný rok, ďalej ako je dôležité, aby sme sa vzdelávali, pracovali na sebe a ďalšie kraviny... áno, áno, možno by to bolo zaujímavé, keby nám to netĺkli do hlavy rok čo rok. A dokonca prišiel aj sám minister školstva. K nám, do tej diery. Vraj sme jedno z najlepších gymnázií. No ďakujem pekne. Potom nás poslali domov, ani v triede sme neboli. Akože, nie že by mi vadilo, že nás pustili ibaže ešte čakať hodinu na autobus? Zbytočne zabitého pol dňa. Radšej sme nikam chodiť nemuseli...
Druhý deň bol trápny. Akože druhý deň sme v škole a hneď knihy?! To kde sme?... :/ No a potom proste dve hodiny triednicke a dve sme sa "normálne" učili. To znamená, že prišli vyučujúci normálne podľa rozvrhu, no vďakabohu sme ešte nič nerobili. Sere ma, že nám zmenili nemčinárku. Ona bola taká perfektná, ale fakt taká perfiš, že by jeden neveril. A teraz nám švacli nejakä mladú, čo vôbec nevieme, čo je zač. Inak nám nemenili nikoho. Na jednej strane je do dobré, na druhej hrozné (narážam na tých profákov, ktorých som nemala v láske a tešila som sa, že už pokoj od nich a zas...). A proste tak. Triedu máme o poschodie vyššie, čo znamená raz toľko schodov hneď z rána šľapať ako minulý rok. Pozitíva? Žiadne nevidím. Alebo som taká zaslepená tými negatívami, že som si ich nevšimla.
Ešte nimi môžem pokračovať - vstávanie o 6tej. Ranné vstávanie vôbec nepatrí medzi moje silné stránky a vstávať skôr ako o desiatej je pre mňa doslova utrpenie. A ešte sa ráno hádať s bratom o kúpeľňu.
To ešte nehovorím o tom, keď sa začneme učiť... A som si istá, že hentí maniaci to od pondelka rozbehnú. Aha, ešte som nespomenula rozvrh. Totálne na chuja, 3krát do týždňa sedem hodín, čo znamená, že 3krát do týždňa neprídem domov skôr ako o pol štvrtej (hej, siedma sa nám končí o pol tretej, ale kým sa dostanem domov..). Jediná výhoda, že nemáme nultú. Ale tú sme nemali ani minulý rok, takže nejaká super extra výhoda mi to nepripadá. Niekedy mám pocit, že by som radšej vstala skôr o tú pol hodinu (ja, no isto) ale aspoň by som prišla domov skôr. Ách, bože...

Inak mám zaracha na počítač, na dobu neurčitú (fakt neviem čo a jak)... Takže keby som sa neozývala, viete prečo (aj tak sem prídem, keď budú naši v robote).

Á! Spomenula som si na svetlý bod v blízkej budúcnosti. V októbri idem do Paríža :). Neuveriteľne sa teším, proste Eiffelovka a vôbec Francúzsko = wow. Určite sa o tom ešte zmenim a určite napíšem ako bolo.

Už neviem čo by som vám povedala... Snáď len - veľa zdaru v škole, keď už som takmer celý článok venovala jej...

11.kapitola - Už nikdy viac

1. september 2010 at 16:23 | Vanity F. |  Život ťa najviac prekvapí, keď to najmenej čakáš
vanity fair
Túto kapitolu nemám rada, sú to len zbytočné taľafatky a nič zmysluplné :D. No aj také musia byť... Nemôžem ju bohužiaľ preskočiť, lebo sa tam spomínajú aj niektoré dôležité veci... Takže to budete musieť pretrpieť. A keďže som povedala, že kým nedozverejňujem toto, nebudem zverejňovať žiadnu inú tvorbu na pokračovanie, chcem s tým pohnúť. Potom príde na rad NE a neskôr aj AD :)