13.kapitola - Svet je malý a náhoda je sviňa

1. january 2011 at 17:37 | Vanity Fair |  Život ťa najviac prekvapí, keď to najmenej čakáš
Ja viem, viem. Som hrozná, nechutným spôsobom to tu zanedbávam, dlabem sa na všetko... Nerobím NIČ. Tak, toľko zhrnutie čo sa týka blogového sveta. Jedno prepáčte to asi nespraví, no aj tak... prepáčte drahí moji verní obľúbenci.
Čo dodať.
A keď som vám už nestihla zaželať krásne Vianoce aspoň šťastný nový rok prajem, nech sa vám všetko vydarí... A ja.. nejdem zbytočne sľubovať, ako zase rozbehám blog, nemá to totiž význam. Jednoducho, pochopím, ak vás omrzí chodiť sem (čo sa už možno stalo), a keď.. budem mať chuť opäť sa tu o niečo snažiť.. určite sa o tom dozviete ako prví :)

EDIT: A! Samozrejme všetko najlepšie len môjmu drahému magickému miestečku, ktorý, chudáčik, v novembri oslavoval svoj 1 rok. Deň po mne. :)

Tak zatiaľ. Love ya c(:




Starí rodičia sa potešili, keď ma uvideli kráčať poľnou cestou k ich domu. Samozrejme, pravý dôvod mojej návštevy som im neprezradila, no myslím, že boli radi, že som ich prišla pozrieť. Veci som si zložila do bývalej izby mojej mamy, ktorá bola vždy obývaná buď mnou alebo sesternicami keď sem prišli.
Rozhliadla som sa tam a napádali ma zvláštne myšlienky. Tak tu moja mama prežívala detstvo. Tu sa trápila s prvými láskami. Rozmýšľajúc som si vybalila všetky veci a poukladala som si ich do skrine, ktorej dvere už trochu vŕzgali. Malo to tu na mňa všetko taký zvláštny vplyv. Spomínala som na predošlé prázdniny, ktoré som tu trávila. Chodili sme sem aj s bratom a sestrou. Toto bolo miesto, kde sme sa mohli blázniť a nikto nás nehrešil. Toto bolo miesto, kde sme sa naháňali po širokých poliach a robili sme hlúposti v sene. Jednoducho povedané - toto bolo miesto aj nášho detstva, nielen toho maminho. Až teraz som si uvedomila, ako veľa pre mňa toto miesto znamená. Neskutočne veľa a ja som na to kvôli svojim problémom takmer zabudla.
Podišla som k písaciemu stolíku a otvorila som zásuvku úplne naspodu. Prehrabala som ju a na jej samom konci som našla, čo som hľadala. Knižka v opotrebovej väzbe tam ešte stále bola. Po toľkých rokoch. Otvorila som ju. Bola to naša knižka, do ktorej sme si so sestrou písali svoje problémy, zážitky, lisovali sme tam poľné kvetiny a nikdy sme ju nikomu inému nedali prečítať. Zo zožltnutých strán na mňa doľahla vôňa kvetín a opäť sa mi hlavou rozvírili spomienky. Ani som si neuvedomila, že mi po tvári steká slza.
Ako mi len tie časy chýbali. So sestoru sme sa už tak často nevídali, pretože odišla na strednú na internát. Bola síce mladšia, no vždy bola viac ambiciózna ako ja. Vybrala sa svojou cestou a mňa tu nechala. Nezazlievala som jej to. Veď si išla za svojim cieľom, no napriek tomu mi chýbala a ja som si to ani neuvedomovala.
Dolistovala som knižku a bezpečne som ju odložila späť. Vyšla som z domu a vybrala som sa krížom cez lúku priamo k lesu. To bolo naše miesto. Tam sme zažili snáď všetko, čo sme len mohli. Pri lese som si sadla na osamelý peň, na ktorom som už predtým sedela nespočetnekrát. Toto miesto jednoducho neodmysliteľne patrilo k nám.
Len som tam sedela, civela pred seba a spomínala. Nie som si istá, ako dlho som tam bola, no keď som sa pomaly vracala späť slnko už zapadalo.
,,Zlatko, nejdeš na slávnosti?" spýtala sa ma babka, keď som vchádzala do dverí. Nepýtala sa ma, kde som bola ale rovno sa ma spýtala či nejdem preč opäť. Nechápavo som sa na ňu pozrela a potom mi došlo. Samozrejme, je jar a tu sa konajú slávnosti ako každý rok. Nikdy sme si ich nenechali ujsť, keď sme tu boli.
,,Aha, ja..." odmlčala som sa. Teraz som tu nemala sestru, Lauru, s ktorou by som šla. ,,Nejdem," oznámila som babke a vybehla som na schodisko, smerom do "mojej" izby.
,,Ak tam nechceš ísť sama, tak sa nemusíš báť." Zastala som na schodoch a otočila som sa na ňu, opäť s trochu nechápavým výrazom. Nemusím sa báť? Veď sa ani nebojím, jednoducho tam nechcem ísť sama.
,,Prišiel Luke," objasnila mi s úsmevom. Luke bol môj bratranec. Aj s ním som toho na tomto mieste veľa zažila. Vždy som sa s ním strašne nasmiala aj keď s Joshom nám radi robili zle, neskôr to s nimi bolo celkom fajn. Mimovoľne som sa usmiala. Tak dlho som ho už nevidela.
,,A kde je?" spýtala som sa hneď.
,,Čaká vonku, už sa ťa nevie dočkať." Vybehla som von. Skutočne tam bol. Dosť vyrástol. A zmužnel. No ten jeho typický úškrn sa mu ani zďaleka nevytratil z tváre. Obajali sme sa a okamžite sme sa pustili do reči. A ja som rozprávala a rozprávala... Ako už dlho nie. A on počúval. Občas si ma doberal nejakými nemiestnymi poznámkami, no na to som už uňho bola zvyknutá. Bolo to fajn, konečne sa porozprávať s niekym a trochu aj pospomínať na staré časy. Šli sme na slávnosti.
,,Mám tam nejakých kamošov. S jedným z nich by si sa mohla dať dokopy. Je to dobrý chalan a hodili by ste sa k sebe," uškŕňal sa na mňa. Ja som nad tým len mávla rukou.
,,Jasné," odvetila som mu ironicky, no uškŕňala som sa. Poznala som Lukea dosť dobre na to, aby som všetky jeho poznámky nebrala vážne. Bolo mi s ním fakt dobre. Ostatok cesty sme sa len smiali.
Už som si začínala myslieť, že bol naozaj dobrý nápad sem ísť. Nevydržalo mi to však dlho.
Prišli sme na slávnosti. Bolo tam kopu stánkov s občerstvením a rôznymi atrakciami. Nechápala som, kde sa tam nabralo toľko ľudí. Zrejme sa tu zbehli všetci z blízkeho i ďalekého okolia.
Luke mi kúpil cukrovú vatu a on si kúpil niečo na pitie. Spolu sme kráčali popri všetkých tých stánkoch a občas sme sa pri nejakom pristavili. Došli sme až na koniec a kúsok od nás postával akýsi hlúčik chalanov asi tak v našom veku. Zrejme to boli Lukeovi kamaráti, ktorých spomínal.
,,Čaute, toto je moje sesternica Baška," predstavil ma Luke a všetky oči sa upreli na mňa. Nebolo mi to práve príjemné a tak som len kývla hlavou na pozdrav a rýchlo som sa odvrátila.
,,Deny, čo sa tváriš akoby si videl zjavenie? Hej, sesterka je kus ale nemusíš ju tak očumovať." Pri vyslovení tej vety mi skoro zamrelo srdce. Deny? Deny?! Možno je to len zhoda mien, žiadnu paniku.
,,Ach, ozaj. Zabudol som ti ich predstaviť. Toto je Lucas, John, toto Michael, Nath a Deny," pokračoval Luke. Teraz som sa už nemohla vyhýbať pohľadu na nich, musela som sa pozrieť. Predomnou stáli štyria celkom neznámi chalani, no ten piaty mi bol viac ako známy. Upieral na mňa pohľad a bol rovnako prekvapený ako ja, ak nie viac. Hľadeli sme mlčky na seba, až kým sa opäť neozval Luke.
,,No teda, myslel som si, že vy by ste sa mohli dať dokopy, no takéto správanie som nečakal." Ozval sa hlasitý smiech, všetci sa na tom očividne dobre bavili. Čo sa o nás dvoch teda rozhodne povedať nedalo.

 


Comments

1 Foxie Foxie | Web | 18. january 2011 at 21:10 | React

Fúúúú... Bolo to trošku moc krátke a niekedy si dokola omieľala tie isté slová, ale... Ty vole, toto by som nečakala!! Nikdy, ale fakt nikdy! A, samozrejme, som rada, že už píšeš. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama