14.kapitola - Dych vyrážajúce zistenie

15. january 2011 at 23:14 | Vanity Fair |  Život ťa najviac prekvapí, keď to najmenej čakáš
vanity fair

,,Vy sa poznáte?" opýtal sa odrazu Luke, zrejme mu to konečne došlo. Ja som nereagovala a Deny len nepatrne prikývol. Prestala som naňho hľadieť a otočila som sa späť k Lukovi.
,,No, my pôjdeme... Chalani videl som tam jednu fakt super atrakciu," povedal Luke a spolu s Lucasom, Johnom, Michaelom a Nathom sa vliekli preč. Ježiši, prečo ma tu nechal?! Naštval ma. Chcela som naňho zakričať, nech ma počká, no nedokázala som to. Len som tam stála a hľadela za nimi, ako odchádzajú. Deny podišiel o krok ku mne a tiež hľadel tým smerom. Ani jeden z nás nevedel ako začať, no z mojej strany žiadna snaha ani prísť nemala. Nemala som totiž v úmysle baviť sa s ním.

Tak, Luke sa ma rafinovane zbavil a teraz som tu ostala sama. Uvedomila som si, že v ruke držím ešte stále cukrovú vatu. Odrthla som si kúsok a usadila som sa lavičku, ktorá sa nachádzala kúsok od nás. Deny si sadol vedľa mňa, no ja som ho vytrvalo ignorovala. Nech si nemyslí, že... Och! Nech si nemyslí vôbec nič, čo si vlastne môže myslieť po tom všetkom?
 ,,Odpusť mi." Ozvalo sa do ticha, no ja som stále mlčala.
,,Bol som hlúpy, keď som si myslel, že ty si si niečo začala s Nateom. A bol som ešte hlúpejší, keď som ťa po tvojom vysvetlení nechal ísť..."
Jedla som cukrovu vatu a hľadela som pred seba. Keďže lavička, na ktorej sme sedeli sa nachádzala kus od slávností, doliehalo sem z tade len minimum zvukov.
,,Zabudnime na to," dodal. Tým sa mu len podarilo naštvať ma. Nahnevane som sa k nemu otočila.
,,Zabudnúť? Ako by som mohla zabudnúť?!" zvolala som a preťala som to ticho. Len na mňa ďalej hľadel tým jeho smutným pohľadom. Ten nech si niekam strčí, už na mňa neplatí.
,,Zabudnúť na všetko a začať a odznova..."
Neviem kde sa to vo mne odrazu vzalo, no uvedomila som si ako moja ruka vystrelila k jeho tvári. Vlepila som mu facku. Poriadnu facku, ktorou som si aspoň z časti vykompenzovala všetko to trápenie, ktoré mi spôsoboval za posledné necelé dva mesiace. On sa však ani nepohol. Hľadel na mňa a zdalo sa, že ho to vôbec neprekvapilo. Len tam sedel a upieral na mňa strápený pohľad.
,,Vraz mi. Len mi poriadne vraz," rozkázal mi. Vraziť mu? To som už predsa spravila a vôbec, prečo by som ho mala poslúchať? On je ten posledný, koho by som poslúchla.
,,Prečo by som to robila? Nebuď smiešny," odvrkla som. Jediný kto tu bol smiešny som bola zrejme ja, no to ma nezaujímalo. Odhodila som paličku od cukrovej vaty a hľadela som do zeme.
,,Pretože som ti ublížil. Zaslúžim si to." Zdvihla som pohľad k jeho tvári. Bol to ten istý Deny, ktorý do mňa vrazil na preplnenej chodbe v škole. Ten istý, ktorému som nechcela dovoliť kúpiť mi drink, ten, ktorého som pobozkala na lesnom chodníku hneď na našom prvem rande a potom pred jeho zápasom. Ten, ktorý ma tak rozosmieval a zároveň zneisťoval, ten, pri ktorom som sa správala vždy nepredvídateľne, ten, ktorého úsmev ma privádzal do šialenstva... Presne ten istý Deny, vôbec sa nezmenil. Takisto ako sa vôbec nezmenili moje city k nemu, tie, ktoré som sa tak úpenlivo snažila vytačiť si z mysle či srdca. Boli tam a odrazu vyplávali na povrch, tým, že som ich tlmila sa možno ešte aj zdvojnásobili.
Milujem ho. Vedela som to. Bolo to také samozrejmé, také prirodzené, no mne to došlo až teraz. Toto poznanie mi takmer vyrazilo dych, prišlo tak náhle a nečakane.
Chcel niečo povedať, možno sa zase chcel začať ospravedlňovať, no to som sa nikdy nedozvedela, pretože som sa k nemu náhle naklonila a pobozkala som ho. Celkom zmätený mi bozk opätoval a ubezpečil ma o tom, že je to skutočne ten istý Deny.
,,S Lissou som ne-" začal, no ja som mu na pery položila prst a umlčala som ho. Nechcela som počúvať o nejakej Lisse, bolo mi to jedno. Nechcela som, aby túto chvíľku kazil rečami o niekom inom, chcela som, aby sme v tomto momente existovali len my dvaja. Jeden pre druhého. Nikto viac.
Postavila som sa a vzala som ho za ruku. Viedla som ho preč zo slávnosti, čím dlhšie sme kráčali, tým viac sa od nás vzďaľovali všetky tie svetlá, či hudba až napokon celkom ustali. Kráčali sme mlčky, ja som šla popredu a držiac za ruku som ho viedla až na miesto, ktoré som už dnes navštívila. Na čarovné miesto, kde lúka prechádzala v les, no pokračovala som ďalej, hlbšie do lesa.
Napokon sme prišli na miesto. Ocitli sme sa uprostred čistinky, kde sa v strede vypínala bútľavá vŕba. Na nej bol altánok. Zdalo sa, akoby naň vôbec nepôsobil zub času, vyzeral presne tak isto, ako som si ho aj pamätala. Deny na mňa zopárkrát uprel spýtavý a možno tak trochu aj zmätený výraz, no ja som si to nevšímala len som sa usmiala a pokračovala som v ceste.
Vyviedla som ho až do altánku. Tam naša cesta končila. Otočila som sa k nemu, stáli som oproti sebe tvárou v tvár. Podišla som celkom k nemu a zahľadela som sa mu hlboko do očí. Našla som v nich to, čo som hľadala a to mi stačilo. Viac mi nebolo treba. Postavila som sa na špičky a pobozkala som ho, bol z toho ešte stále trochu mimo, no už mu zrejme začínalo dopínať.
,,Milujem ťa," povedal úprimne hľadiac mi do očí. Napriek tomu som to nepotrebovala počuť. Vedela som to. Cítila som to.
,,Aj ja teba." 
Začal ma bozkávať a ja som mu bozky vrúcne opätovala. Na malý okamih som zaváhala, no pohľad do jeho očí ma celkom ubezpečil o tom, čo chcem. Bola som viac ako presvedčená, že viem čo chcem. Jeho.

 


Comments

1 anonymka anonymka | 16. january 2011 at 0:59 | React

nadherne dufam ale ze to nie je koniec,,?

2 Foxie Foxie | Web | 18. january 2011 at 21:23 | React

Totok už bolo trochu predvídateľné a aj som presne čakala, že to také bude. Ale nedá sa povedať, že by sa mi to nepáčilo. Bolo to pohodové :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama