1.kapitola - Piate koleso na voze

20. february 2011 at 22:28 | Vanity Fair |  Medzi dvoma mlynskými kameňmi
vanity fair
Neviem, čo je to so mnou ale dostala som nehoráznu chuť pridať niečo. A tak je tu toto. Škoda, že tú chuť nedostávam častejšie, ako len raz za mesiac (aj to je moc :D). A ja idem spať, pretože zajtra škola. Po týždenných prázdninách, ktoré ušli ako voda... Ale boli super! Ja som si ich užila :). Najmä piatok by stál za zmienku, ale necháme si to radšej pekne pre seba.
Dva články za jeden deň, to sa tu snáď ešte ani nestalo :D (dobre stalo, ale náruživé začiatky nerátam). No, berme to ako rezervu ak sa zase dlhšie neozvem (čo sa myslím aj s najväčšou pravdepodobnosťou stane).
Inak, keby niekto nevedel - je to voľné pokračovanie Život ťa najviac prekvapí, keď to najmenej čakáš.

A ešte niečo, nehorázne sa teším na piatok, už aby bol! Nech to ten týždeň v tej diere nejako prežijem... A potom ďalší a ďalší... a ďalší.
Zdar s vami, drahí.


~°~


Stála som na rohu našej uličky a nepatrne som si len tak sama pre seba pokrútila hlavou, aby som vyjadrila svoj nesúhlas, alebo skôr nespokojnosť s momentálnou situáciu. No, dajme tomu, že táto veta vyznela až príliš inteligentne. Takže inak - ten chmuľo sa ma opäť rozhodol zanedbať kvôli svojim veciam. Večne je to tak a ja mu to večne tolerujem. Áno, často sa samej seba pýtam, či som celkom v poriadku, no odpoveď akosi neprichádza. Ktovie prečo, možno len moje mozgové bunky (ak tam vôbec nejaké mám) nechcú prijať tento jednoduchý a neodškriepiteľný fakt - som na druhej koľaji, druhom mieste, piate koleso na voze alebo akokoľvek inak si to pomenujte. Napriek tomu to však trpím, áno, niet pochýb, že som nenormálna. V hlave to mám narušené, poškodené, nejako zvláštne poprekrúcané či celkom iné ako sa na bežného, priemerného človeka patrí.
Hľadela som na jeho vzďaľujúci sa chrbát a cítila som sa akosi zvláštne ponížená. Nie, neponížil ma, nikdy to nespravil a predpokladajme (buďme pozitívni!), že to ani nikdy nespraví. No moje ego utŕžilo ranu priamo do imaginárneho srdca, keď sa rozhodol uprednostniť svoj koníček predo mnou. Celkom tak, dostalo nakladačku a nepomohli ani jeho slová s chabými ospravedlneniami. Zhlboka som si vzdychla. Nuž čo, musím si zvyknúť na život odvrhnutého, nechceného tvora, živoriaceho z nejakých kalných predstáv nereálneho, vysnívaného sveta. Fuh, celkom nenáročná úloha. Hravo ju zvládnem, prečo by mi to aj malo robiť nejaký problém? Na strednej som nepatrila k povestným vychýreným obľúbencom, ani som nijako inak nevynikala. Jednoducho som bola. Ja, sama sebou, ja, niekedy taká, inokedy onaká. Niekto ma mal rád, niekto nie, niekto ma ignoroval, niekoho som ignorovala ja a väčšina nevedela, že existujem. Bol to fajn život, v podstate. Stredná škola.
No teraz stojím tu, v inom meste, s inými ľuďmi a mám pocit, akoby som to bola aj iná ja. Niekedy sa nespoznávam. Toto som nikdy nechcela dopustiť a odrazu neviem, či to čo robím, je správne alebo nie. Nedokážem to posúdiť. Moje priority sa zmenili, no zmenila som sa i ja. Teraz to už vidím. Ale čo z toho, keď sa nedokážem vrátiť? Akoby sa cesta späť uzavrela, nemohla som ju nájsť, nemohla som po nej vykročiť. Niečo mi bránilo. Ale čo? Tú prekážku som jednoducho nedokázala prekonať, akokoľvek som sa snažila.
Rozmýšľajúc som sa vliekla smerom k intráku. Áno, teraz som bývala v ňom, domov som to totiž mala kusisko cesty. Pravdupovediac, bola som tam sotva mesiac a za ten čas som to tam dokázala celkom kvalitne znenávidieť. Fajn, nenávisť je silné slovo, tak či onak, domov je domov.
Prešla som budovou a namierila si to rovno na izbu. Bola som na nej s ďalšími dvoma babami. Podľa mňa som obišla ešte celkom dobre, ako som už mohla zistiť, chodili sem naozaj rôzne exempláre. Nedalo sa však povedať, že by tieto boli tak úplne "normálne". Ale, povedzme si narovinu, kto z nás toto o sebe môže prehlásiť? Ani ja dokonca.
,,Barborá!!!" zhúkla na mňa hneď za príchodu Petra. Bola to šibnutá extrovertka, ako si mohol domyslieť každý hneď na prvý pohľad, pokiaľ teda nemal šedý zákal alebo niečo tomu podobné. Čierne vlasy ostrihané na mikádo jej zdobilo mnoho extravagantných melírov. Jej oblečenie nebolo o nič menej výstredné. Mala som ju však celkom rada, bola tak správne padnutá na hlavu.
,,Kde si trčala?! Zase s tým tvojím milovníkom?"
Len som sa uškrnula, vždy dokázala veci, či osoby nejako originálne pomenovať. Nemala som v úmysle sa s ňou dnes hádať, síce sme to vždy robili len zo srandy, dnes som na to nemala silu.
Moja druhá spolubývajúca, Elena, by mohla stvárňovať Petrin presný opak, čo zrejme aj robila. Bola tichá, rozhľadená a vždy milá, ochotná pomôcť. Taký ten prototyp dokonalej mladej ženy, ktorá má úžasné predpoklady to v živote naozaj ďaleko dotiahnuť. Nuž hej, niekedy to vedelo byť otravné, mať po boku niekoho dokonalého a vždy stáť v jeho tieni. No ako sa vraví, sila zvyku skutočne existuje. A keď ste si už teda zvykli na tú dokonalosť, dalo sa to znášať. Bola naozaj fajn, keď ste sa s ňou do istej miery zblížili. A dokázala poradiť takmer vo všetkom, čiže sa chtiac či nechtiac postupne stávala mojim odborným poradcom.
Keďže do večera bolo ešte ďaleko a ja som nemala žiadne plány na zvyšok dňa, pretože ma istá osoba tak nekultúrne odvrhla, nevedela som čo s tým. Vtedy však opäť zasiahla Petra a ubránila ma pred dumaním, čo robiť.
,,No zlatko, teraz sa už z toho nevykrútiš. Ani tvoj princ na bielom koni ťa už nespasí," zasmiala sa hrdelným hlasom a potom pokračovala, ,,Ideme na zápas." Nebola to žiadna otázka, žiaden návrh. Použila jednoduchú oznamovaciu vetu, ktorou jasne dávala najavo, že nemám na výber.
,,Musím?" opýtala som sa s iskierkou nádeje v hlase, no vedela som, že je to už vopred prehraný boj.
,,Ide dokonca aj Elena. Tak sa upokoj. Nezabije ťa to. Len ak nepôjdeš budeš zabitá."
Rezignovane som si vzdychla. No fajn, to zas bude "zábava". Hokej?
Na strednej som ho milovala. Odrazu sa vo mne niečo zlomilo a ja som naň zanevrela. Nemala som najmenšiu chuť sledovať tých univerzitných nafúkancov prevláčajúcich sa na ľade, ktorí sa tvárili, akoby práve išli spasiť svet. Nie, nie, nie. Neznášam hokej.
 


Comments

1 CCh. E. CCh. E. | Web | 1. march 2011 at 22:18 | React

Oooooo! Nemám ťa rada! =(
Hokej je skvelý! Fakticky... Och... Fajn, dobre, ide len o kapitolovku. Prenesiem sa cez to. xD
Onô, myslím si, že sa máme na čo tešiť. Slečna Petra nám spestrí život. xD

2 hry-online-zdarma-superhry hry-online-zdarma-superhry | Web | 1. april 2011 at 3:55 | React

nádherný... :)) ty máš úplně překrásnej blogisek

3 hry-online-zdarma-superhry hry-online-zdarma-superhry | Web | 15. june 2011 at 13:42 | React

Chceš vyhrát Minibike, R/C model Ferrari, originální hru COD:Black Ops nebo MP4 přehrávač ? Koukni se na http://raketka.cz/soutez-c.-1 a zůčastni se letní soutěže raketka.cz

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement