And even with the lights out we'll glow

22. february 2011 at 13:32 | Vanity Fair |  Zdrapy zo zápisníka
vanity fair
Pekný deň :). Nikdy by som nebola pomyslela, že trochu slnka mi dokáže zdvihnúť náladu. Mne. Mne, osobe, ktorá už vo svojej podstate miluje jeseň. Nuž ale, asi to bude tým, že nie je teplo. A ďalší dôvod na radosť by mohol byť napríklad taký, že som nebola v škole :) Teda nie som. A nie, nemám prázdniny, tie som mala minulý týždeň.
O dôvodoch, príčinách, mojich počinoch a mnohých ďalších nezaujímavých veciach sa dozviete po reklame. Aneb niekde nižšie medzi riadkami.


Vlastne ani nemám nejaké super prevratné novinky. Všetko ide po starom, v podstate. Len mám opäť chuť niečo sem písať. To sú ale zmeny, čo?
Nie, vlastne na to mám nejaké dôvody. Som si tak uvedomila, ako som sa za ten rok a pol zmenila. Fakticky, ľudia, nechcela som si to doteraz priznať, no už sa mi otvorili oči. Nechcem sa vyhovárať na strednú, ale fakt na tom niečo bude. Ľudia sa menia, či sa nám to páči, alebo nie. A mne sa to vôbec nepáči. Ako som vôbec mohla prestať počúvať na dennom poriadku svoju najobľúbenejšiu skupinu všetkých dôb? Ako som mohla vymeniť moje staré dobré pecky za nejaké nové sračky? Dobre, až tak zle na tom niesom, aby som počúvala Prijebera, ale aj tak, kam sa podeli moje priority?!
Hanbím sa za to. 
Niekedy mám chuť vrátiť sa na základnú školu a bezstarostne si tam prežívať. Vstávať ráno o 7:20 a prebehnúť pár krokov cez ulicu, ocitnúť sa v škole a nemusieť sa nič učiť. Prísť domov skôr ako o tretej hodine poobedňajšej, šmariť tašku bokom a robiť si čo len chcem. Cvičiť na klavíri (dobre, po tomto naozaj netúžim, teda aspoň nie také to cvičenie z donútenia a chodenie na hodiny klavíra, bleh), ísť von aj v iný deň ako v piatok, či sobotu. Stretávať sa so spolužiami na "školáku" a hrať nejaké loptové hry, len tak sa flákať. Proste... ach. Kde sa podeli tie časy? Kde sú tie časy, keď sme sa s najlepšou kamoškou schovali pred susedou v kope sena a tam si sľúbili priateľstvo až za hrob? Alebo utekali pred capom, šplhali sa po stromoch, jedli kyslé jablká, vyšplhali sa na strechu škôlky a tvárili sme sa, že je to náš Rokville? Kam sa pominulo mojich krásnych jedenásť, keď som skutočne dúfala v to, že v schránke nájdem list z Rokfortu?
Kde sú všetky tie krásne bezstarostné ROKY?!
Nevravím, že teraz mám nejaké skutočné starosti, ešte stále som decko a nič okrem školy ma ťažiť nemusí. Ale čo potom?! Ani nie o rok budem mať 18. Ľudia, ruku na srdce, viete si ma predstaviť ako zodpovednú dospelú osobu? Dobre, väčšina z vás ma nepozná. IBAŽE sa si to neviem a nechcem predstaviť!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Fakt nie. Je to niečo nepredstaviteľné, smiešne a ironické. Ale čo z toho, keď sa aj tak stmhlav, každú sekundu, dokonca aj túto, približijem práve k takému niečomu?

Zastavte niekto čas!

I'm slidin on the rainbows of my childhood dream.


just-a-magical-place.blog.cz


Kam sa podelo toto bezstarostné dievčatko?
Chcela by som byť opäť ním...

 


Comments

1 lucken hricken lucken hricken | Web | 22. february 2011 at 13:53 | React

no miestami mi to príde akoby som to písala ja sama.
Nie si v tom sama! Ja mám už 20 a to čo si napísala, tým som si aj ja sama. Viem nebude sa ti to páčiť. Ale príde aj horšie. Po strednej škole príde buď vysoká škola, nezamestnanosť alebo naopak práca a vtedy stratíš aj tú poslednú nádej byť opäť dieťaťom. To vravím so svojej skúsenosti... mám 20, neprijali ma na výšku, vykonávam absolventskú prax a popri tom čašníčku na dohodu... výplata- nič extra a je toho toľko čo by som chcela!
Už nič nebude také aké to bolo!!!

2 Nellie Nellie | Web | 23. february 2011 at 11:52 | React

Ja mám takýto pocit, odkedy som na strednej. Vtedy zrejme na človeka nejako tak doľahne, že...a kurva. :D A stále ma viac a viac desí to, že o dva roky maturujem a ešte ani zďaleka netuším, kam chcem potom ísť...ježiši. Tiež si prosím spomaliť čas. Bože, to by bolo tak skvelé.
Báj d wéj, strašne ľúbezný dizajn. (:

3 Foxie Foxie | Web | 23. february 2011 at 14:20 | React

Tak strašne by som chcela zostať, aká som. Snažím sa. A strácam ostatných, ktorí sa dakam ponáhľajú a ešte sú aj radi, že sa menia. Sú radi, že stratili to najcennejšie. Debili.
Nechcem sa rozhodovať, nechcem, nechcem, nechcem! Ani ísť ďalej. Túžim sa vrátiť na miesta, ktoré som zbožňovala a možno aj na tie, ktoré som nenávidela.
Som patetická. Lopatu na mňa!
Klavír ani nespomínaj, hneď teraz po informe tam mám ísť a vôbec sa mi nechce.
A ešte sa aj vykecávam.
Ale vystihla si to. Kiežby...

4 CCh. E. CCh. E. | Web | 1. march 2011 at 22:12 | React

Nečítaš mi náhodou myšlienky?!
Mám presne takýto pocit...
Stredná zo mňa urobila nového človeka... Fajn, nie tak škola, ako ľudia v nej. Sme obklopení tuctom ľudí, ktorí na nás vplývajú či chcem, alebo nie. Nedá sa nič robiť.
Ako hovorí moja najlepšia kamoška: "Odkedy ťa poznám, som čím ďalej tým viac tebou..." Je to pravda, premieňame sa na obraz tých, s ktorými si najčastejšie. Hold, smola...
Tak ako teba, a verím, že aj milión ľudí na celom svete, aj mňa desí predstava dospelosti. (Mne na 18. ťahá za pár mesiacov - och, ako sa neteším!)
Minulosť sa nedá vrátiť (jedine ak by sme dostali Časovrat, ale buďme realisti... xD), základná škola bola nádherná, len škoda, že som si to neuvedomovala vtedy, ale až teraz. No čo už.
Ostáva nám len dúfať, že budúcnosť sa už vyvinie v náš prospech. A ak nie... bude aj horšie... Alebo lepšie? Každopádne, tešme sa na biedny dôchodok. xD

Mimochodom, krásny dizajn. =)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement