1. Elizabeth Reinová + info

10. march 2011 at 20:34 | Vanity Fair |  Elizabeth Reinová
Začala som s niečim celkom novým alebo inak povedané - múze nerozkážeš a ja tú svoju rozhodne nebudem odháňať, keď sa v poslednom čase zjavovala tak málo! Ďakujem ti múzička, že si opäť zavítala. A vnukla si mi dobrý nápad! Za čo ťa uctievam a hneď som rozhodla dať to na papier. Aj keď len wordovský, pre tentokrát :D Naozaj som po dllllhom čase dostala fakt slušný nápad (hovorím o nápade ľudia, nápade! to ešte neznamená, že sa mi moje spracovanie páči..ale to je druhá vec) na KAPITOLOVKU, ktorá by mohla mať aký-taký dej a pri dobrej vôli mojej múzy by mohla byť raz aj dokončená! Ale nebudeme predbiehať a zbytočne dávať prázdne sľuby. Čiže, chcem len povedať, že pri tejto poviedke by ma skutočne zaujímali vaše názory. Viete teda, kde nájdete políčko s komentárom, ďakujem :).


Elizabeth Reinová... alebo nápad, ktorý mi dnes skrsol v hlave. Všetko ostatné teda išlo bokom a ja som sa naplno venovala rozvíjaniu tohto nápadu (nechcela som totiž prepásť jeden zo vzácnych okamihov, keď ma múza nakopne!) a nižšie zbadáte výsledok. Alebo začiatok. Whatever. No, každý príbeh sa musí nejako začať (a niektorý aj nudne ako tento môj). Takže to berte s rezervou.
Dej sa bude odohrávať v záškodníckom období (hej, konečne, KONEČNE píšem niečo takéto! Prečo som to doteraz nerobila, keď to obdobie milujem?!) a okrem hlavnej postavy Elizabeth sa tam samozrejme zapletú záškodníci, staré známe postavy a aj nejaké tie nové, mnou vymyslené. Viac vám ale nepoviem. Nechajte sa prekvapiť (snáď príjemne.. hm) A zabudla som povedať asi to najhlavnejšie :D Je to HP fanfiction, of course.

1.kapitola - Elizabeth Reinová

,,Eliz, zlatko, večera je na stole!"
,,Idem, mami..." zakričala som smerom ku kuchynskému oknu, zatiaľ čo som sa neochotne zviechala zo zeme. Ležala som na čerstvo pokosenej tráve a vychutnávala som si pohľad na zapadajúce slnko. Zbožňujem, keď sa môžem len tak, bezstarostne, vyvaliť do trávy a sledovať lenivé oblaky, ktoré sa pomaly kĺžu po modrej oblohe.
Došuchtala som sa do kuchyne a zasadla rovno ku stolu. Jedlo vábne voňalo - mamine kulinárske schopnosti boli naozaj bravúrne, to musel uznať každý normálny človek (alebo aspoň ten, ktorý mal na poriadku chuťové poháriky).
Začali sme jesť, najprv mlčky, no ja som vedela, že každú chvíľu ma mama zavalí otázkami, bolo len otázkou času, kedy sa k tomu odhodlá.
,,Elizabeth, musíme sa porozprávať." No jasné, už je to tu. Prišlo to samozrejme skôr, ako som stihla vypadnúť, do šľaka. Neochotne som od seba odsunula misku s jedlom a veľmi som sa musela premáhať, aby som sa pozrela mame do očí. Presne som vedela, čo bude nasledovať. Už ma to unavovalo, pretože takýchto rozhovorov sme si užili až-až. Naozaj nechápem, prečo to ešte stále nevzdala a nezmierila sa s tým neodškriepiteľným faktom. Som proste menej normálna. Ľudia to často hovoria. Aj ja to o sebe tvrdím.
,,Zase mi volali zo školy." Prekrútila som očami - takto to začínalo vždy. Táto veta už bola v našej domácnosti pomaly používanejšia, ako nejaký pozdrav. Smutné, skutočne smutné.
,,Elizabeth, naozaj by si s tým mala prestať."
,,Ale mami, veď ja nič nerobím!" skríkla som na svoju obranu. Hovorila o tom, akoby som fajčila alebo čo!
,,Nezvyšuj na mňa hlas. A o tomto sme sa bavili už nespočetnekrát. Vraj si opäť šírila nejaké poplašné správy o tom, že Lextonová bude mať autonehodu. Uvedomuješ si vôbec, čo to rozprávaš?"
,,Ja som nič nešírila!" ohradila som sa naštvane, v duchu som preklínala tú kravu Ninu. Musela nás počuť, keď som to na wécku hovorila Diane. Och, určite to počula a prekrútila to v môj neprospech. Nechápem, ako môže byť niekto taký zadubený!
,,To je jedno, ale vie o tom celá škola! Elizabeth, naozaj s tým musíš prestať, ľudia si už kadečo myslia. Toto už nie sú žiadne žarty!"
,,Ale ja som skutočne nič nešírila! Povedala som to len Diane a niekto nás musel počuť..."
,,A načo vôbec takéto niečo rozprávaš? Nemáš na to žiadne právo!"
,,A oni nemajú právo počúvať cudzie rozhovory a rozvláčať zavádzajúce informácie po celej škole!" zhúkla som na ňu rovnakým tónom. Prestávala som sa kontrolovať. Už som toho mala naozaj dosť. Prudko som sa zdvihla zo stoličky a svoj dramatický odchod som zakončila poriadnym tresknutím dvier. Tak, mám pocit, že môj výkon by mohol pokojne konkurovať mnohým hercom v nejakých dramatických seriáloch.
Zase je to tu. Stále je to tu! Stále je to o tom istom. Nechcela som si pripustiť, že Diana by to niekomu povedala. Určite nás niekto musel počuť! Ale mne to už bolo aj tak jedno, unavovali ma tieto ustavičné hádky s mamou a pohľady ostatných, akoby som nemala všetkých päť pohromade.
Akoby som mohla zato, že sa mi snívajú veci, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou skôr či neskôr skutočne stanú?! Nie, vážení, ja som o to skutočne neprosila. Lezie mi to na nervy a nie je to žiadna výhra, akoby si mohol niekto mylne myslieť. Nesníva sa mi totiž, že na druhý deň nám tá stará harpya švacne neohlásenú písomku z matiky. Ani to, že Crox sa ma chystá vyvolať z dejepisu. Ani to, aké čísla mám natipovať v lote, aby som vyhrala jackpot. Proste nič osožné! Snívajú sa mi len zriedka nejaké udalosti, ktoré poväčšine mávajú katastrofálny scenár. A k čomu to je? K ničomu! Ľudia tomu jednoducho neveria a tak sa tomu ani nedá zabrániť.
Z myšlienok na prerušilo tiché zaklopanie. Nereagovala som, len som sa otočila na posteli na druhú stranu, aby som nevidela na dvere.
,,Elizabeth?" Samozrejme, vojdeme v pohode aj bez povolenia. Veď máme titul mama tak prečo nie?!
,,Nechcem sa rozprávať," odvetila som zaťato a ani som na mamu nepozrela. Ako inak, ignorovala to a bez ďalších okolkov za sebou zavrela dvere.
,,Práve mi volali, že ... Lextonová mala nehodu."
No to sú mi veci! Skutočne nečakané, kto by to bol povedal?
,,Aha," odvetila som sucho a tým som sa snažila dať najavo, že rozhovor sa skončil.
,,Neviem čo si o tom mám myslieť..." začala mama, no ja som ju prerušila: ,,Čo keby si sa mi pokúsila aspoň raz v živote veriť?!" otočila som sa na ňu a zbadala som ju, ako tam bezradná sedí na kraji mojej postele.
,,Snažím sa, ale dosť mi to sťažuješ," povedala po chvíľkovej odmlke, potom vstala a bez ďalších rečí odišla. No, bravúrne riešenie, fakticky.
Ľahla som si na chrbát a mlčky som hľadela na strop. Tomuto sa hovorí podpora rodiny. Neverí mi, dokým jej nepríde pod nos úplne očividný dôkaz a ešte ani potom nie. Hlavou mi vírili rozzúrené myšlienky, ani neviem ako dlho som takto ležala.

,,Musím sa porozprávať s vašou dcérou."

,,Elizabeth!"

,,Elizabeth Reinová, ty si čarodejnica."
,,Ja? Nebuďte smiešny."

,,Vitajte na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej!"

,,Elizabeth? Elizabeth!"
Precitla som nato, ako mnou niekto lomcuje. Kým som sa stihla spamätať a uvedomiť si, že to bola mama, prešla asi minúta. Alebo koľko. Prestávam mať prehľad o čase.
,,Eliz, si v poriadku? Rozprávala si zo sna." Pozrela som na mamu a všimla si jej ustarostený pohľad.
,,Rozprávala som? A čo?"
,,Neviem, keď som sem prišla, už si bola ticho. Ale z kuchyne som počula niečo o nejakej strednej škole... Tuším to začínalo na R.... Roktoská alebo niečo také."
,,A čo s ňou?"
,,Neviem, bol to len nejaký sen, zlatko. Ale radšej som ťa zobudila, lebo si kričala..."
,,Kričala som?" úporne som sa snažila rozpamätať sa. No všetko bolo akési tmavé, zahmlené. Pošúchala som si oči a posadila som sa na posteli.
,,Hej, vraj sa všetci zbláznili. Bolo to chvíľu potom ako som prišla do izby. Tak som ťa radšej zobudila..."
,,Hm, zvláštne..." zamrmlala som si skôr pre seba ako pre mamu.
,,Spravím ti čaj, čo ty na to?"
Prikývla som. ,,Ďakujem."
Keď som ostala v miestnosti sama, opäť som sa snažila rozpamätať na ten sen. Bolo to zvláštne, lebo väčšinou som si všetky sny pamätala a to veľmi detailne... Rozhodla som sa tomu snu nevenovať pozornosť, veď keď si ho nepamätám zrejme nebude až taký dôležitý. A vytlačila som ho z mysle, ako všetky nepotrebné myšlienky.
V tej chvíli zazvonil telefón, položený na nočnom stolíku. Svietilo na ňom meno "Diana".
,,El? Hm El počuj..."
,,Áno, viem! Lextonová mala nehodu, už volali mame. A mala som problémy, lebo niekto to poved-"
,,Nie, El... To som nechcela. Teda viem o tom, ale.. Mám pocit, že by sme sa už nemali kamarátiť." Zaznelo po dlhom váhaní a mňa to zarazilo tak, že som nebola schopná žiadnej normálnej odpovede.
,,Čo..? Čo to hovoríš Di?"
,,Naozaj mi je to ľúto... No mama povedala, že tie tvoje vidiny nie sú normálne a že ani t-... No proste, zakázala mi s tebou udržiavať akýkoľvek kontakt. Aj teraz volám potajme." Mlčky som počúvala hlas vychádzajúci z mobilného zariadenia a neverila som vlastným ušiam. Toto určite nie je pravda. Toto sa nemohlo stať. Možno sa mi to len sníva. Ale konečne to bude niečo, čo sa nesplní. Hlas, ten známy hlas, ktorý znel odrazu tak vzdialený však ešte neskončil. Ešte sa zrejme rozhodol potrápiť ma viac.
,,Ty si.. o tom povedala mame?" otázka, ktorú vyslovili moje ústa takmer nečujne zavisela vo vzduchu a zostala nevypovedaná.
,,Vieš, keby to bolo na mne... Ja proste za to nemôžem... Prepáč mi to, naozaj prepáč, Elizabeth, nemôžem inak. Tak.. sa maj." A zložila. V slúchatku sa ozýval už len odporný pípajúci zvuk, ktorý túto nepríjemnú pravdu potvrdzoval.

 


Comments

1 S S | 13. march 2011 at 19:40 | React

ahoj som na tomto blogu prvýkrát ale neľutujem, prečítala som si túto poviedku a moc sa mi hneď zo začiatku zapáčila! som zvedavá ako sa to vyvinie, dúfam že dalšiu pridáš skoro! pekné

2 anonymkka anonymkka | 13. march 2011 at 22:12 | React

velmi necitam hp fanfiction a sice mam radsej realne poviedky, toto sa mi celkom paci =)

3 Nell Nell | Web | 16. march 2011 at 21:57 | React

Záškodníci, Záškodníci! Teším sa, ženská, na to, keď sa to tak poriadnejšie rozbehne. Buáááh. (:

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement