3. Nasleduj leva

31. december 2012 at 3:06 | Vanity Fair |  Elizabeth Reinová
Keď sa vám nedá spať, vymýšľate rôzne činnosti, ako sa zabaviť. Vymýšľate všeličo. Napádajú vás všelijaké bláznivé nápady. Napadne vás napríklad, že by ste mohli pokračovať v písaní poviedky, na zložke ktorej ste vyše roka ani len okom nespočinuli. Dokonca si to užívate a máte z toho dobrý pocit. Napriek riziku, že vás možno odhalia v noci za počítačom a prídete o život. Chtíč písať je silenjší a vy bezhlavo podstupujete tieto riziká, pretože sa vám to nestáva každý deň.
Zhruba preto sa tu ocitá táto poviedka.
A Vanity vám chce popriať ten najlepší Silvester, aby ste oslávili príchod nového roku, ktorého sme sa už ani nemali dožiť, najlepšie ako si to len viete predstaviť. Aby vás múza celoročne kopala, kreativita neopúšťala a aby na vás Humus Kopáčik nikdy nemusel použiť svoj nebezpečný hlinomet.
Aby ste si nedávali zbytočné novoročné predsavzatia, ktoré sú k ničomu, ale aby ste si vždy, nie len na nový rok, predsavzali to, čo naozaj chcete a aby ste si za tým naozaj išli, bezohľadu na reči ostatných.
Tak a .. svetový mier, priatelia. Nezabúdajte, že der Frieden ist das wichtigste politische Thema.


3.kapitola - Nasleduj leva

Od návštevy profesora Dumbledora sa môj život rapídne zmenil. Mám pocit, akoby som to predtým ani nebola ja. Teraz si skutočne neviem predstaviť žiť tak, ako napríklad pred dvomi mesiacmi. Ach, asi by vás zaujímalo, čo sa stalo po jeho návšteve. Tak ja vám to teda poviem.
Dumbledore sa uistil o mojich čarodejníckych schopnostiach tým, že ma dostal do situácie, v ktorej som nechala voľný priebeh emóciám. Respektíve emócii. Keď mi oznámil, že ma chce niekam odviesť, zľakla som sa a odniesla si to porcelánová váza. Nie je mi ešte celkom jasné, ako som to dokázala, no stalo sa a ja som uverila. Uverila som všetkému počnúc Rokfortom, škriatkami, drakmi, kúzlami, čarami a mnohými ďalšími vecami až po to, že ja do tohto sveta patrím. Priznám sa, chvíľu mi to trvalo a ďalšiu chvíľu mi trvalo kým som sa uistila, že sa mi to nesníva.
Čo sa týka môjho bývalého muklovského života, mame to vysvetlil Dumbledore hneď v ten prvý príchod (aj keď je mi doteraz záhadou, čo jej povedal - pravda to určite nebola, to by mama nerozdýchala). A mňa tam už nič iné neviazalo.
Tak som sa po prvýkrát vydala do čarodejníckeho sveta, sprevádzaná samým Dumbledorom a to rovno do Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Vysvetlil mi, že keďže sa moje čarodejnícke schopnosti prejavili omnoho neskôr, ako sa to bežne stáva, budem musieť dohnať štúdium. Presne to mali byť štyri roky, pretože som už mala pätnásť a v tomto veku študenti nastupujú už do piateho ročníka. Priznám sa, dosť ma to zaskočilo a trochu aj deprimovalo, cítila som sa ako nejaký zaostalec. Dumbledore ma však uistil, že ak sa budem snažiť, nevidí v tom žiadny problém. Keď som sa ho však spýtala, či je na škole ešte niekto taký ako ja (teda, s neskorším prejavom čarodejníckych schopností) len nepatrne pokrútil hlavou a viac sa touto témou nechcel zaoberať.
Rokfort bol nádherný skvost, obrovský a chladný a zároveň tak útulný, že po čase som sa tam cítila ako doma. Prišla som tam asi dva týždne predtým, ako sa mal začať nový školský rok - Dumbledore to tak chcel, vraj aby som si ľahšie zvykala. Niektorí profesori boli dokonca takí láskaví, že ma individuálne začali učiť ich predmet. Mala som pocit, že mi to ide celkom dobre, aj profesori ma chválili, no nevedela som si predstaviť, že by som niekedy mohla vedomostne dobehnúť terajší piaty ročník. Možno keď budem mať dvadsať. Pri tejto predstave mi zostalo nevoľno a tak som radšej prestala myslieť na hlúposti.
Z predmetov ma bavili najmä Transfigurácia, Čarovanie a aj Elixíry boli celkom fajn. Dejiny mágie ma však unavovali, to asi preto, že ani muklovský dejepis som nemala nikdy v láske.
Posledný týždeň ubehol ako voda. Ani som sa nestihla čudovať a McGonagallová (profesorka Transfigurácie) mi oznámila, že dnes večer prídu rokfortskí študenti.
,,Okrem starších prídu aj noví prváci a prebehne uvítací ceremoniál."
,,Ale ja sa ho nezúčastním, nie?"
,,Práve naopak - musíte tam byť, slečna Reinová, a to z toho dôvodu, že sa prváci budú zaraďovať do jednotlivých fakúlt."
Stále mi akosi nedochádzalo, prečo by som tam mala byť aj ja. ,,Aha... prepáčte ale čo s tým mám ja?"
,,Nie ste zaradená do fakulty, predsa! Profesor Dumbledore vám o tomto nerozprával?" Po mojom previnilom pokrútení hlavy sa zatvárila rozhorčene a pokračovala: ,,Na Rokforte máme štyri fakulty - Chrabromil, Bystrohlav, Bifľomor a Slizolin. Rokforstký klobúk vás do niektorej z nich zaradí. Pre vašu fakultu budete zbierať body počas celého roka a vaša fakulta pre vás bude niečo ako rodina."
,,A nemohol by ma ten... klobúk zaradiť do fakulty napríklad teraz? Alebo inokedy?"
,,To neprichádza do úvahy! Rokfortský klobúk je vznešený predmet a manipulovať s ním ako sa nám zachce by bolo patrične neúctivé. Pekne sa zúčastníte ceremoniálu a bude to aj vhodná príležitosť nájsť si nejakých nových kamarátov."
Vzdychla som si. Bála som sa. Najmä toho, ako ma prijmú ostatní. Už teraz som mala pocit, že budem ako vyvrheľ.
,,Bolo by vhodné, keby ste sa na večer obliekli do habitu, aby ste až tak nevynikali."
,,Do čoho?"
,,Do habitu predsa! Pri Merlinovi nehovorte mi, že nemáte habit?!"
,,Obávam sa, že nič také nemám."
,,Och!"
V tom okamihu profesorka McGonagallová vybehla z miestnosti a už jej nebolo. Ostala som nechápavo hľadieť na miesto, kde ešte pred sekundou stála. Čo sa tej ženskej porobilo? O chvíľu sa vrátila, v rukách držiac neveľký balíček.
,,Tu máte, toto by vám malo sedieť," povedala a podávala mi ten balík. Bez slova som ho od nej vzala a rozbalila tenký papier. Vnútri sa skrývala akási látka, kus oblečenia, ktorý mal byť zjavne tým habitom, či ako to nazvala. Navliekla som si to a, pravdupovediac, vôbec som sa v tom necítila príjemne. Nuž ale, čo sa dalo robiť.
,,A.. slečna Reinová," zvrtla sa McGonagallová na opätku, keď už bola na odchode, ,,z tejto izby sa budete musieť vysťahovať, budete totiž bývať na fakulte spolu s ostatnými. Nebolo by dobré úplne vás izolovať."
Po tejto vete som nešťastne zvesila plecia. Sťahovať sa? K ostatným, úplne neznámym ľuďom, ktorí mágiu ovládajú určite celkom zručne, narozdiel odo mňa. Čo tam s nimi len budem robiť? Navyše, táto izba bola celkom útulná, počas môjho pobytu na Rokforte som si ju obľúbila a zvykla na ňu. Teraz sa musím sťahovať a bývať na izbe s ďalšími ľuďmi. Pričom samota mi vôbec neprekážala, práve naopak. Profesorka si zrejme všimla moju skleslú tvár, pretože na chvíľu obmäkčila svoj prísny výraz a dodala: ,,Vy to zvládnete, slečna Reinová." S týmito slovami vyšla z miestnosti a nechala ma tam samu, spolu s mojimi neveľmi pozitívnymi myšlienkami.
Bez najmenšej známky ochoty som spod postele vytiahla kufor a pustila som sa do balenia.

Nepokojne som sa prechádzala po teraz už úplne vyprázdnenej izbe, ktorú som až dodnes obývala. Kufor som už mala nachystaný pri dverách a bola som pripravená na ceremoniál. Pod tým chápte, že som mala oblečený habit, pretože psychicky som sa na to vôbec necítila. Absolútne som totiž netušila, čo ma čaká. Bola som nervózna už len z toho, keď som cez okno sledovala študentov valiacich sa do hradu. Z tejto izby som mala totižto skvelý výhľad akurát na tú časť rokfortského pozemku, po ktorej teraz smerom k hradu hrkotali desiatky kočov. Bez koňov.
,,Slečna Reinová, o chvíľu do Siene dorazia prváci, mali by ste ísť," zavolal na mňa odo dverí známy hlas. Vykročila som smerom k profesorke McGonagallovej, keď som si spomenula, že tu mám kufor a chcela som sa poň vrátiť
,,S kufrom si nerobte starosti. Dorazí do vašej izby, len čo vás klobúk zatriedi. No tak, poďte," vyzvala ma a ja som ju teda mlčky nasledovala.
Prechádzali sme pre mňa známymi chodbami, až kým sme sa neocitli pred mohutnými dverami Veľkej Siene. Zhlboka som sa nadýchla, keď McGonagallová otvorila dvere a všetky oči sa upreli smerom k nám. Vo Veľkej Sieni som už bola, no vtedy bola prázdna a pustá. Teraz ju však okupovali stovky študentov, pousádzaných za štyrmi dlhými stolmi, určite podľa fakúlt, nakoľko každý stôl bol ladený do inej farby. Strop Siene sa takisto zmenil, tentoraz ním bola nočná obloha posiata hviezdami. Ja som ju doteraz mala možnosť vidieť len počas dňa, keď sa tam vynímala belasá obloha. Profesorka mlčky pokračovala až k učiteľskému zboru a tak mi neostávalo nič iné, ako ju nasledovať. Môj príchod však vyvolal rôzne reakcie, od zvedavého šepkania až po zopár pokrikov ako ,,To je nová profesorka?" ,,Nejaká mladá."
Všetko som to statočne ignorovala, no priznám sa, že mnoho zvedavých očí, ktoré na mňa hľadeli z každej strany ma riadne znervózňovali.
McGonagallová zatiaľ zamierila za Dumbledorom a niečo pošepky prejednávali. Ja som tam teda stála ako taký tĺk na očiach všetkých a začínalo mi to liezť parádne na nervy. Dokedy tu ešte budem musieť trčať? Vo chvíli, ako som si to pomyslela, tí dvaja prestali debatovať a otočili sa ku mne. Nervózne som sa obzrela, keď som si uvedomila, že obaja hľadia na niečo za mojím chrbtom, nie na mňa. V strede sa nachádzala stolička, ktorá nevyzerala byť ničím výnimočným. Na stoličke bol položený starý zaplátaný klobúk. Je to skutočne ten slávny a veľavážený klobúk, o ktorom bola reč? Nejako mi to nešlo dokopy.
Profesorka opäť zamierila ku mne a prehovorila tak potichu, že som to mohla počuť len ja. ,,Pôjdete ešte pred prvákmi. Nasadíte si klobúk, po jeho vyhlásení sa usadíte za stôl danej fakulty." Zmätene som prikývla, no to už sa McGonagallová vzdialila. Dubmledore jej podával akýsi zvitok pergamenu a McGonagallová ho rozložila.
,,Elizabeth Reinová," vyslovila nahlas moje meno a ja som si až po jej prísnom pohľade uvedomila, že už je asi čas ísť a nasadiť si ten klobúk. Nebyť toho, stála by som tam asi dodnes, keďže som mala pocit, že nohy mi vrástli do zeme.
Rýchlo som prešla k stoličke, zodvihla klobúk, sadla si a nasadila si ho na hlavu.
,,Hmmm. Koho to tu máme. Dievčinka milená," začal ten klobúk a mňa v tej chvíli tak trmlo, že si to museli všimnúť až na druhom konci Siene.
,,Kde ťa len zaradiť..." rozmýšľal nerušene ďalej, pričom ja som si v mysli neustále opakovala ,,To je jedno, len ma už zaraď. Len ma niekam zaraď."
,,Niekam? Och, tak tebe to je jedno. Statočnosť by tu bola... odvaha tiež. Panovačnosť. Myslím, že v Slizoline by sa ti celkom darilo. Ale je tu aj snaha niečo dokázať. Vytrvalosť a húževnatosť. Zaujímavé... v skutku."
,,Už ma zaraď. Nech to mám za sebou." - vírilo mi hlavou.
,,Dobre, dobre. Nechaj ma ešte popremýšľať. Bystrohlav tiež nie je celkom vylúčený."
V tej chvíli ma ovládol panický strach. Uvedomila som si totiž, že kamkoľvek ma zaradí, vôbec netuším ku ktorému stolu mám ísť. Nepoznala som totiž fakulty, ich erby, či farby.
,,Nasleduj leva, dievča milené," povedal ten klobúk odrazu, ani som sa nestihla zamyslieť, čo tým mohol myslieť keď skríkol na celú Sieň: ,,Chrabromil!"
Ozval sa búrlivý potlesk od stola, ktorý bol najbližšie. Horúčkovite som si z hlavy sňala klobúk a s malou dušičkou som sa vybrala k spomínanému stolu, s najväčším aplauzom. Do očí mi udrel erb tejto fakulty a vtedy mi niečo v hlave zapadlo na to správne miesto. Pochopila som, čo tým levom Triediaci klobúk myslel.

 


Comments

1 Veď-vieš-kto Veď-vieš-kto | 1. january 2013 at 20:11 | React

bože, ten úvod :DD strašne som sa smiala.
túto poviedku som tuším ani nečítala. ale už som to napravila !..
neviem, nejak som čakala, že ju hodíš do slizolinu. sama neviem prečo. ale dobre tak nakoniec je to v suchu a v chrabromile :D
nuže.. teším sa, keď sa tam dovalia záškodníci

2 Janka Janka | 2. january 2013 at 18:42 | React

toto je super. velmi sa mi paci ako pises

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama