5. Líška prefíkaná

3. january 2013 at 17:34 | Vanity Fair |  Elizabeth Reinová
Je mi ľúto, že vás zasypávam len kapitolami. Táto je pomerne krátka, mohla som ju pokojne spojiť s tou ďalšou ale nechcela som. Nehodilo sa to a tak. Teraz si dám so zverejňovaním asi načas pauzu, aspoň kým neuvidím nejaké ohlasy (ktoré naozaj pomáhajú a za ktoré veľmi ďakujem) a kým nevytvorím nejakú zásobu kapitol na obdobie, kedy nebudem stíhať písať.
Takže kapitola pod perexom, kľúčová, ako sa zrejme dovtípite po jej prečítaní.



5.kapitola - Líška prefíkaná

"Eliz? Prečo si nebola na večeri?" spýtala sa ma Lily, keď som sa konečne dovalila do klubovne a sadla si na pohovku vedľa nej.
"Nebola som hladná," odvetila som pohotovo. Vedela som, že Lily sa to bude zdať moje vyhýbavé správanie čudné a postupom času zistí, že niečo tajím. Mala vynikajúce pozorovacie schopnosti. To mi ale v mojej situácii veľmi nepomáhalo. Došľaka.
"V poslednom čase sa správaš akosi divne..." zatiahla Lily a skúmavo hľadela na moju tvár. Trochu som zneistela. Mám vyjsť s pravdou najavo? Je to síce Lily, ktorej môžem dôverovať ale... Skutočne chcem, aby to niekto vedel? Nie, nie, ešte na to nie je ten pravý čas. Aj keď som sa neznášala zato, že jej musím klamať.
"Veď vieš, že toho mám teraz veľa. Mám pocit, že mi z toho všetkého začne každú chvíľu prepínať," snažila som sa rozhovor odviesť zvyčajným smerom a to vyhováraním sa na súkromné hodiny a haldu učiva, ktorým ma vyučujúci skutočne zahŕňali.
V skutočnosti to ale bolo pre mňa druhoradé. Prioritou číslo jedna mi bolo podrobné študovanie ako sa premeniť na ľubovoľné zviera. Išlo o to, že teóriu som mala viac-menej v malíčku. Háčikom bolo, že som ani len netušila, aké zviera by som si mala vybrať. Vyberajte také, ktoré je vášmu srdcu blízke. Také, do ktorého kože by ste sa vedeli vžiť. Lenže aké došľaka? V živote som nemala žiadne domáce zvieratko, takže môj vzťah k nim by sme mohli označiť ako niečo v štýle - áno, páčia sa mi zvieratá v obrázkových knihách pre deti a áno, mám ich rada, svojim spôsobom. Ale vžiť sa do nejakého?
Začínala som byť zúfalá a nevoľky som prepadávala obavám, že sa mi to nakoniec ani nepodarí.
"Vždy si toho mala veľa a predsa sa mi zdá, že si to zvládala lepšie. V tomto bude niečo iné," pokračovala Lily a neviem či zámerne, no dostávala ma do úzkych.
"Vieš, Lil, po čase to doľahne na každého."
"Prosím ťa len o to, aby si mi neklamala, El. Vieš, že to neznesiem."
"Ja-"
"Reinová." Začula som niekoho vysloviť moje meno. Ten hlas mi bol veľmi dobre známy. Nie, že by som ho počúvala rada. Väčšinou to znamenalo problémy skôr ako som sa do nejakých stihla úmyselne namočiť. Musela som však uznať, že teraz mi pomohol, pretože odpútal Lily od jej zákerných otázok práve v čase, keď som nadobúdala pocit, že už dlhšie nebudem schopná odolávať.
"Black!" v okamihu som vyskočila z pohovky a v ďalšom som už stála pri ňom. Nemohol mi ujsť jeho nechápavý výraz a povytiahnuté obočie, no to mi bolo v tejto chvíli ukradnuté. Schmatla som ho za rukáv habitu a netrpezlivo ťahala smerom k portrétu Tučnej panej so slovami: "Ešte mám s tebou nejaké nevyriadené účty." Schválne som to povedala tak nahlas, aby to začula Lily, ktorá tiež nevychádzala z údivu čo sa to so mnou robí.
Otvorila som portrét a postrčila Blacka von, nech si pohne. Tá jeho ležérna a nenútená chôdza akoby bol na vychádzke ma už poriadne vytáčala.
"Vysvetlíš mi, čo to tu nacvičuješ, Reinová?" otočil sa na mňa, akonáhle sme sa ocitli pred chrabromilskou klubovňou.
"Nič," odvetila som jednoducho.
"Aké nevyriadené účty?" skúmal ma spýtavým pohľadom, zatiaľ čo ja som sa oprela o stenu.
"Žiadne," pokrčila som plecami a vôbec som sa neunúvala mu niečo vysvetľovať. Veď je to predsa Black, aj tak by to nepochopil.
"Takže to bolo celé o tom, aby si ma dostala na chodbu, kde budeme sami?" pokračoval Black a na perách sa mu usadil jeho zvyčajný úškrn. Víťazoslávny, dovolila by som si tvrdiť. Opäť bol vo svojej koži provokatéra a náramne si to užíval.
"Iste, neviem sa totiž nabažiť tvojej prítomnosti," sykla som s čo najväčšou možnou dávkou irónie v hlase.
"Hneď mi to bolo jasné," usmial sa a priblížil sa ku mne na nebezpečne blízku vzdialenosť, až mi to bolo nepríjemné. Naklonil sa nadomňa tak, že naše nosy sa takmer dotýkali. A nerada to priznávam, no poradilo sa mu na malú chvíľu dostať ma do pomykova. Tie upreté čierne oči ma doslova hypnotizovali. Rýchlo som sa ale spamätala.
"Nenamýšľaj si, idiot. Potrebovala som z tade jednoducho vypadnúť," povedala som a poľahky sa vyšmykla z pasce, do ktorej ma dostal, "a ty si akurát padol vhod." Pre istotu som sa od neho ešte o krok vzdialila, aby ho nenapadlo spraviť to znovu.
"To znamená, že som ťa zachránil."
"Neúmyselne," opravila som ho.
"Ale zachránil," zopakoval, stále s tým istým víťazoslávnym úškrnom na perách.
"To sa neráta," namietla som okamžite. Z jeho tváre som mohla jasne vyčítať, čo ho práve napadá v tej zvrátenej hlave.
"Úmyselne či neúmyselne. Zachránil a to nemôžeš poprieť," vyhlásil sebaisto a uprel na mňa zrak ,"čo značí, Reinová, že si mi niečo dlžná."
"To si rovno vyhoď z hlavy. Čo si odo mňa vlastne chcel?" rýchlo som zmenila tému.
"Ach. Chystal som sa ti oznámiť, že ťa zháňa McGonagallka a máš sa urýchlene dostaviť do jej kabinetu," odvetil len tak ledabolo, akoby to vôbec nebolo dôležité. Vyvalila som naňho oči. Naozaj tu s ním strácam čas, zatiaľ čo ma McGonagallová zháňa? Zrejme by mi to ani nepovedal, keby som sa ho na to nespýtala.
"Tupec," uvoľnila som priechod svojim emóciám, za čo som si vyslúžila len ďalší z radu typicky Blackovských úsmevov.
Vykročila som smerom k McGonagallkinmu kabinetu, no spravila som sotva krok, zadržala ma jeho ruka na mojom zápästí. Nahnevane som sa otočila. Ocitli sme sa tvárou v tvár.
"Ešte sme neskončili," neodpustil si uštipačnú poznámku. Oči mu blčali. Nechápala som, či je na príčine to, že ma môže provokovať, alebo má nejakú inú psychickú poruchu, ktorá sa takto prejavuje.
"Omyl, Black. My sme ani nezačali," vyviedla som ho z omylu a šikovne som si vyslobodila ruku z jeho pevného zovretia. Venovala som mu ešte jeden pohŕdavý pohľad a rýchlym krokom som pokračovala v ceste.
"Líška prefíkaná," počula som, ako dodal. Neotáčala som sa, tvárila som sa, že ho nepočujem alebo, že ho jednoducho ignorujem. No tieto slová mi zarezonovali v pamäti.
Dnešok bol naozaj zvláštny. Black mi pomohol aj keď celkom neúmyselne a keby o tom vedel, zrejme by nič z toho nespravil.
Ale pomohol.
Dokonca hneď dvakrát.

 


Comments

1 Janka Janka | 3. january 2013 at 18:03 | React

och toto bolo skvele. ten sirius na konci. ako to medzi nimi iskri. som zvedava ako sa to bude vyvijat dalej

2 Harlow Harlow | Web | 3. january 2013 at 19:00 | React

Ano! Ako sa to bude dalej vyvijat?! Supernaturaaaal jeeeah

3 Veď-vieš-kto Veď-vieš-kto | 4. january 2013 at 2:40 | React

??? predpokladám dobre, ak predpokladám, že to siriusove pomenovanie má niečo dočinenia s jej rozhodovaním?
a vôbec! čo má toto znamenať, prečo bola táto kapitola taká krátka, keď tu bol sirius tak s sežráni? PREČO (aj keď, dobre. uznávam- namyslená svinka ale môžem za to, že aj tak je skvelý?)
chcem okamžite ďalej a nech ťa ani vo sne nenapadne skúšať nejakú pauzu, slečno !

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement