8. Tajný pakt

19. january 2013 at 20:37 | Vanity Fair |  Elizabeth Reinová
Som nesmierne šťastná, šťastná, šťastná. Momentálne. Tento deň si fiktívne zapisujem do dejín. A tak pridávam kapitolu. Tentokrát naozaj neviem, čo viac k tomu dodať, snáď len - dúfam, že sa bude páčiť.
Možno v najbližších dňoch napíšem niečo o tom, čo je dôvodom toho môjho spomínaného šťastia. A možno nie. Nič nesľubujem.
Každopádne, zatiaľ sa majte krásne!



8.kapitola - Tajný pakt

Nehybne som ovisla v číchsi rukách. Prekvapenie z toho, čo sa práve udialo bolo také obrovské, že ma v momente paralyzovalo a ja som sa ani nepokúšala uniknúť. Vedela som, že by to bolo márne. Hlas, ktorý sa ku mne ozval po druhýkrát mi bol povedomý, no akosi som si k nemu nevedela priradiť aj tvár.
"Takže ty sem chodíš na potulky?" Celkom jasne som v tom tóne zaregistrovala výsmech a niečo mi hovorilo, že to pre mňa vôbec nevyzerá dobre. Pohli sme sa z miesta a ja som nehybne visela v náručí nejakého chalana, ako som usúdila podľa hlasu. Absolútne to však nebolo pohodlné ani láskavé objatie od človeka, ktorý má aspoň nejakú úctu k zvieratám.
Srsť mi stála dupkom a myšlienky zmätene vírili, snažiac sa spliesť nejaký plán na záchranu.
Dlho sme mlčky kráčali. Teda, tá osoba kráčala, pričom ja som bezmocne visela vo vzduchu.
"Pusti tú líšku, Crabbe," ozvalo sa spoza nás. Takže môj "únosca" bol ten nechutný Crabbe. Telom mi prešla triaška, nebolo mi príjemné, že sa ma dotýka, i keď som bola v líščej koži. Crabbe sa spolu so mnou otočil a mne sa naskytol pohľad na Severusa Snapa.
"Čo chceš, Snape? Nájdi si vlastnú zábavku."
"Je to moja líška," odvetil mu pohotovo Snape, s kamenným výrazom v nezdravo bledej tvári.
"To určite," vysmial sa mu Crabbe a silnejšie ma uchopil. Au! "Našiel som ju potulovať sa po hrade."
"Ušla mi."
"Neverím ti. Žiadnu líšku nemáš!" osočil sa naňho Crabbe a ja som mala pocit, že v jeho železnom zovretí zo mňa čochvíľa urobí kašu.
"Pretože mi ušla. Tak vrátiš mi ju?" vystrašene som vzhliadla k Snapovi, keď som si všimla, že vyťahuje prútik. Ale nech. Nech títo dvaja rozpútajú súboj a ja zatiaľ utečiem. Využila som Crabbovu nepozornosť a bez milosti mu zaborila do ruky svoje tesáky.
"AUUU." Zajačal a okamžite uvoľnil zovretie, z ktorého som sa už poľahky vyšmykla. Letela som k zemi. Vďakabohu, že mám štyri končatiny, na ktoré som dopadla.
"Nehýb sa!" Zaklínadlo ma zasiahlo skôr, ako som sa vôbec stihla pokúšať o niečo ako útek. Vyslal ho Snape.
"Vieš, čo Snape. Choď do čerta aj so sprostou svojou líškou!" zhúkol naňho nahnevaný Crabbe a pridržiavajúc si pohryznutú ruku sa hnal preč.
Snape sa ku mne priblížil a ja som sa v tej chvíli obávala viac ako doteraz. Čo so mnou hodlá urobiť a prečo si vymyslel, že mu patrím?
Naklonil sa ku mne a skúmavo si ma prezeral. Ja som sa stále nemohla ani len pohnúť. Och, s akou radosťou by som mu zahryzla do toho veľkého nosa!
Snapa som nikdy nemala v obľube. Bol to čudák, to bola prvá vec. Po ďalšie bol Slizolinčan a tých som už len z princípu veľmi nemusela. Navyše tie jeho mastné vlasy by odradili asi každého.
Jeho tvár bola teraz nepríjemne blízko mňa a zvedavo si ma prezerala. Je možné, že by niečo tušil? Dopekla.
Po druhýkrát v ten deň som sa ocitla v niečích rukách. V slizkých slizolinskych rukách! Merlin vie, kde ma chce dovláčiť pre zmenu tento.
Po chvíli som sa ale, neveľmi nadšená, dozvedela odpoveď na svoju otázku. Nachádzali sme sa v slizolinskych spálňach, v ktorých v tom čase nebolo ani nohy. Zrejme práve v tej, ktorú obýva Snape. Položil ma na posteľ a zavrel dvere. Cítila som, že znehybňujúce kúzlo sa pomaly vytráca a vedel to aj on. Preto zavrel. Podliak všivavý.
Stále mi nešlo do hlavy, o čo mu vlastne ide. Jeho mlčanie a civenie na mňa ma už prestávalo baviť.
"Viem, že nie si nejaká obyčajná líška..." začal, nespúšťajúc zo mňa zrak. "Viackrát som ťa videl, ako si sa potulovala hradom. Zjavila si sa tu len nedávno."
Postavil sa, pričom zo mňa nespúšťal zrak. "Čo s tebou...Mohla by si mi byť užitočná, ale najskôr musím zistiť, čo si zač. Si špeh? Animágus? Vyslali ťa profesori, aby si dávala pozor na chodbách? Prišla si zo Zakázaného lesa?"
Neisto som sa zdvihla na labky, do ktorých sa mi konečne vrátil cit. Netušila som, ako sa z tejto bezvýchodiskovej situácie dostanem. Bezmocne som sa schúlila do klbka.
Severus pokrčil plecami. "Tak ťa tu budem držať. Ako líška sa nemáš kde ponáhľať."
Na protest som zúrivo zavrčala.
"A prestaň s týmito prejavmi, lebo ťa začarujem," varoval ma v okamihu. Tak som naňho len cerila zuby. Došľaka, čo mám robiť?!
Vedela som, že Snape nie je všeobecne veľmi obľúbený. Vlastne, čo si budeme klamať - obľúbený nie je vôbec. Takmer vždy keď som ho videla, bol sám. Čo jasne prezrádza, že nemá priateľov. Z toho vyplýva, že by moje tajomstvo nemal komu zveriť. Ale ja nechcem, aby o tom vedel nejaký slizolinčan! Čo ak hneď pobeží za riaditeľom? Byť neregistrovaným animágom sa zrejme nebude trestať týždňom povyučovaní.
Odrazu sa pohla kľučka na dverách, tie však boli zamknuté, takže naprázdno. Spoza nich sa ozval čísi hlas. "Kto je tam?" Snape sa neozval, namiesto toho podišiel k dverám a mlčky ich otvoril. Ja som medzitým stihla zoskočiť z postele na druhú stranu, aby ma ten niekto nemohol spozorovať.
Vo dverách sa zjavila Goylova hlava a ozval sa jeho nevrlý hlas. "Prečo sa tu zamykáš?"
"Mám tu prácu."
"Nie je to len tvoja izba, Snape."
"Viem."
"Tak si ju neprivlastňuj!"
"Chceš niečo alebo si len prišiel otravovať vzduch?"
"Len ma provokuj ďalej a čoskoro ti nabijem hubu," ozvalo sa výhražne. Pánabeka, títo slizolinčania skutočne nie sú normálni.
Severus v okamihu vytiahol prútik a namieril ho na Goyla. "Skutočne? Aby si nedopadol horšie."
"Hľadá ťa Slughorn." Povedal Goyle a následne s dupotom odkráčal preč. Snape za ním zatresol dvere a otočil sa ku posteli. Na malý okamih sa mu v očiach objavila panika, keď ma tam nezbadal. Kľakol si a zistil, že som pod ňou.
"Ty tu na mňa počkáš." Vytiahol kľuč z dverí, rýchlo nimi prefrngol a zavrel za sebou. Počula som ešte, ako kľúč zaštrkotal vo dverách a potom nastalo ticho.
Neváhala som ani sekundu a premenila som sa späť do svojej ľudskej podoby. Pokúsila som sa otvoriť dvere aj keď som vedela, že sú zamknuté. Skvelé.
Rozhliadla som sa po izbe. Snape mal pri posteli naukladaných kopu kníh. Postupne som ich brala do rúk a bezcieľne v nich listovala. Zaujala ma akási opotrebovaná učebnica Elixírov. Prehadzovala som si ju v rukách. Na zadnej stránke stálo načmárané malými písmenami:
TÁTO KNIHA PATRÍ POLOVIČNÉMU PRINCOVI
Začala som v nej zaujato listovať a zahĺbila som sa do čítania najmä poznámok načmáraných rovnakým písmom.

Vo dverách sa opäť ozval zvuk otáčajúceho sa kľúča a keď sa v nich následne zjavila hlava Severusa Snapa, nevychádzala z údivu.
Po chvíli hľadenia na mňa ako na zjavenie sa spamätal, zatresol za sebou a oprel sa o dvere.
"Čo to má znamenať, humusáčka?" vychrstol mi do tváre, v ktorej sa mu zračil číri odpor ku mne. Keby som v tej chvíli mala možnosť vidieť svoju tvár, možno by sa tam odrážala zmes odporu s víťazoslávnym úškrnom. Ležérne som sa opierala o parapetnú dosku a pobavene naňho hľadela.
"Prekvapený?"
"Okamžite vypadni a priprav sa na to, že budeš mať problémy, líška."
"Ho-ho-ho, nie tak rýchlo, Polovičný princ," zarazila som ho a zamávala ošúchanou väzbou Elixírov pre pokročilých. Zrak mu okamžite preletel ku knihe, potom k nočnému stolíku, opäť ku knihe a na mňa.
"Ako si-?!" Nahnevane vykročil ku mne a v očiach sa mu zračila taká zlosť až som očakávala, že každú chvíľu mu z nich začnú vyšľahovať blesky.
"Zdá sa, že si si tu zabudol denníček," pokračovala som a zdvihla som knihu do výšky, pretože medzičasom podišiel až ku mne a chcel mi ju vytrhnúť. Vytiahla som prútik a varovne ho naňho namierila. Nezaostával a urobil to skoro zarovno so mnou.
"Čo chceš?" vyštekol na mňa. Stáli sme tam, prútiky namierené na seba a nenávistná atmosféra by sa dala doslova krájať. "Okamžite mi to vráť."
"Severus Snape. Vieš, ja som proti tebe nikdy nič nemala. Bol si mi ukradnutý. Ale ty si ma jedného pekného dňa musel dovláčiť až sem!"
"Vedel som, že si animágus. Skôr či neskôr by ťa niekto aj tak odhalil. Bolo to len otázkou času."
"Ale ty si mi ho nedoprial. Ale vieš čo? Sme si kvit," opäť som mu zamávala knižkou pred nosom, aby som mu osviežila pamäť.
"Ty vieš moje tajomstvo a ja naopak tvoje. Nikto sa nemusí nič dozvedieť."
"Nehodlám uchovávať tajomstvo nejakej humusáčky!"
"Tak potom sa priprav na to, že sa Rokfort dozvie o Polovičnom princovi."
Zaváhal. Videla som na ňom, že zvažuje možnosti. Veľa ich na výber nemal. Vedela som, že pristúpi na moje pravidlá aj keď nedobrovoľne, proste som ho dostala do slepej uličky.
"Lily by možno zaujímalo, že jej meno sa tu vyskytuje dosť často..." pokračovala som, naoko zamyslene. To bol zásah do čierneho. Viac mu nebolo treba.
"Tak dobre!" Zvolal rezignovane. Mne sa na tvári opäť roztiahol víťazoslávny úsmev.
"Vedela som, Severus, že sa dohodneme." Hodila som mu knižku a sklopila prútik.

Od tej chvíle mňa, Elizabeth Reinovú a Severusa Snapa spájala akási tajná zmluva, ktorú sme v ten deň uzavreli. Ani jeden z nás by si to zaručene nikdy nepomyslel a zaručene by o to dobrovoľne nestál.
Tento pakt z nás ale napriek tomu istým spôsobom vytvoril spojencov.

7.kapitola - Odchyt ← | → 9.kapitola - Komplikácie
 


Comments

1 Foxie Foxie | Web | 5. march 2013 at 20:45 | React

Vanity???

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement