Living a dream - Articles

5.kapitola - Mier

Thu, 29 Dec 2011 19:05:58 +0100

Pre Harlow.

S Michalom sme strávili príjemný večer. Poprechádzali sme sa po meste, sadli sme si na chvíľu do kaviarne a cestou k intráku sme stretli Petru s Elenou. Petra si samozrejme neodpustila blbé reči na môj účet, že keď som sa chcela poflakovať s Michalom, mala som to povedať hneď. Michal zase hneď využil situáciu a spýtal sa na inkriminovanú smsku.

,,To si písala ty?" podstrčil jej mobil tak blízko pred oči, že to určite ani nemohla prečítať. Odtiahla teda jeho ruku a nahodila nechápavý výraz.

,,Čože? Ja?"

,,Barbora?" otočil sa na mňa Michal pohľadom, ktorý mal naznačovať niečo typu "Tak a teraz si čo vymyslíš?".

,,Petra, prestaň zo seba robiť debila."

,,Ja som to ale vážne nepísala," zopakovala Petra a tvárila sa naozaj zhrozene. ,,Teda, Baša, ty si Michalovi nasadila parohy!" vyšplechla, no po chvíli to už nevydržala a pustila sa do neutíchajúceho rehotu. Ona je fakt blbá. Michal nechápavo pozeral raz na ňu, raz na mňa. Len som nad ňou pokrútila hlavou. On sa však netváril príliš presvedčivo.

,,Bože, Michal, už sa netvár ako smrtka! Jasné, že som to písala ja!" vyjachtala Petra pomedzi záchvaty smiechu.

,,Robíte si zo mňa blázna?" naštval sa Michal.

,,No sorry, ale bolo nehorázne vtipné sledovať tvoju zaskočenú tvár," smiala sa Petra ďalej.

,,Ona je tak trochu na hlavu, vieš," zamiešala sa do rozhovoru Elena, ktorá doteraz mlčala. Ja som sa rozhodla tváriť vrcholne urazene. Čo je toto za vzťah, keď mi vôbec neverí? Tss. Oblapil ma rukou okolo pása, no ja som mu v okamihu ubzikla. Čo sú toto za spôsoby?

,,Čo s načatým večerom?" spýtala sa po chvíli Petra, keď sa pozrela na hodiny a usúdila, že je ešte málo času nato, aby sme sa pobrali domov. Respektíve na intrák.

,,Michal už ide," ozvala som sa a týmto mojím vyhlásením som dávala dotyčnému jasne najavo, nech sa prace. Teda, aspoň som si myslela, že jasne. Zrejme nie dostatočne, pretože na mňa vrhol nechápavý výraz. Akurát sme prechádzali popod lampu, takže som ho videla dostatočne jasne.

,,Ale ešte som-"

,,Vravel si, že už pôjdeš," kŕčovite som sa usmiala. Už som toho mala naozaj pokrk. Z neznámeho dôvodu som sa rozhodla byť k nemu odporná. Vlastne, ten dôvod ani nebol taký neznámy. Už len tým, že sa na mňa vždy vysral kvôli svojmu koníčku, ma neskutočne vytáčal. A teraz sa ešte opovážil mi neveriť! Mne, čo som sa v živote za iným chalanom ani neobzrela, odkedy som s ním! Och bože. (Prepána, jasné, že som sa obzrela. Ten čašník v kaviarni na rohu má neodolateľný zadok, chcete mi povedať, že vy by ste sa neotočili?!) No nikdy, naozaj nikdy by som mu nenasadila parohy! A on sa tváril, akoby tomu naozaj uveril.

Elena už, samozrejme, stihla analyzovať situáciu, a ak nie, domyslela si, že si niečo potrebujeme vyjasniť. Elena, vševediaca Elena.

,,Petra, vravela som ti už, že pristavili nové tetovacie štúdio? Hneď tu, o ulicu ďalej."

,,Čože? Odkedy sa o takéto veci zaujímaš?" Petra len tak oči pučila. Nepochopila Eleninu narážku, no tá ju už viedla k spomínanému štúdiu. Ktožvie, či vôbec nejaké existuje.

Michal podišiel ku mne a ja som sa otočila, aby som nemusela čumieť do tých jeho očičiek. Tentoraz ma psím pohľadom nedostaneš, to si píš!

,,Tak čo sa deje?"

Och-môj-bože. Mala som pocit, že mu stojím na kábli. Ustúpila som teda o krok (čo mi aj vyhovovalo, dostala som sa totiž z jeho dosahu) a pozrela naňho. ,,Nezdá sa ti, že vo vzťahu je dosť dôležitá jedna vec?"

,,Aká vec..? Veď ja ťa ľúbim, ale-"

,,Pch!" vyprskla som, načo som si vyslúžila len ďalší z radu nechápavých pohľadov. Čo som komu urobila?

,,Naozaj nerozumiem, čo sa ti stalo. Veď sme boli v pohode až pokým neprišli-"

,,Až pokým si nevyrukoval s tou esemeskou na Petru!" doplnila som namiesto neho. Zdalo sa, že mu v tej jeho makovici už konečne svitlo. Aleluja!

,,Povedal som ti, že si to overím," začal sa brániť.

,,Ale ty by si tomu naozaj uveril."

,,Povedz, čo by si robila na mojom mieste ty?"

,,Určite by som neverila Petre," vyhlásila som razantne. To ju ešte vôbec nepozná, či ako? Všetci predsa vieme, aká je! Na chvíľu ostalo ticho, ani jeden z nás neprehovoril.

,,To kvôli tomuto na mňa mieniš byť takáto?" spýtal sa a pristúpil ku mne bližšie. Ja som sa ešte stále statočne vyhýbala jeho pohľadu, i keď som cítila jeho oči na mojej tvári. Nech.

,,Presne tak. Dobrú noc," chcela som ho bez rozlúčenia obísť, no on mi v tom zabránil tým, že ma chytil za ruku a pritiahol ma späť.

,,Nemáš pocit, že trochu zveličuješ?" opýtal sa a voľnou rukou mi podvihol bradu, čím ma chcel prinútiť, aby som sa naňho konečne pozrela. A podarilo sa.

,,Nie. Okrem toho, že mi vôbec neveríš, ma ešte aj zanedbávaš."

Pousmial sa. ,,Podľa mňa nie je nič zlé na tom, že keď ti nájdem v mobile takú inkriminovanú smsku, zaujímam sa, kto ti ju poslal. Bolo by podľa teba lepšie, keby mi to bolo jedno?"

Na toto som nedokázala odpovedať nie a tak som zaťato mlčala. Nemienila som mu totiž dať za pravdu. Nie teraz...

,,A to že ťa zanedbávam... Keď sa snažím, nedáš mi žiadnu šancu." Opäť nastalo ticho, kedy som sa znovu vyhla jeho pohľadu.

,,Snažíš sa v nevhodnú dobu," chcela som si uvoľniť ruku, ktorú mi ešte stále držal, no nedovolil mi to. Vzdychol si. ,,Nebuď ako malá. Aspoň ťa odprevadím, je noc a nenechám ťa túlať sa tu samú."

,,Pôjdem s Petrou a Elenou, môžeš pokojne ísť a ďalej sa venovať svojim veciam, ktoré sú dôležitejšie ako ja," rypla som si. Skutočne som trucovala. No a čo! Nech si ujasní, že nehodlám byť na druhej koľaji.

,,Tie sú už možno dávno doma," vyhlásil a nekompromisne ma k sebe pritiahol. Toto ho musí naozaj baviť. Priťahovať k sebe ľudí proti svojej vôli! Do šľaka. Prečo musím byť oproti nemu taká slabá?

,,Si pre mňa prvoradá len... niekedy-"

,,Jasné, len niekedy," prekrútila som očami.

,,Tak už sa prestaň hnevať, ty si mi s tou smskou tiež dobre zavarila."

,,Ale to Petra!" skríkla som zúfalo. Prečo ma obviňuje z niečoho, v čom som naozaj nevinne?

,,Uzavrieme mier?"

,,Zabúdaj!"

,,Si nepoučiteľná."

,,Ale máš ma rád."

,,Milujem ťa." No a bolo to v keli. Všetko moje snaženie bolo práve zmarené! Totiž pohľad do jeho hypnotizujúcich oči a počutie tých dvoch jednoduchých slov a... padala som do kolien! Nebyť toho, že ma držal v náručí, zaručene by som zletela na chodník a môj nos by mal výsostné právo spoznať sa s betónovým terénom, prípadne dolámať sa na ňom. Ach, ako ľahko so mnou dokáže vybabrať. Nemôžem však tvrdiť, že by sa mi to nepáčilo. Takisto, ako to nemôžem tvrdiť o tom, čo nasledovalo potom. Jeho pery sa priblížili k tým mojim a keď už vzdialenosť medzi nami bola sotva merateľná, bez okolkov som ju prekonala a lačne sa vrhla do vášnivého bozkávania.

Nemám šajnu, koľko času sme venovali tomuto nášmu uzmierovaniu, no keď sme sa ruka v ruke vracali k intráku, bolo mi chladno a bola som kvalitne ospalá. Čiže to muselo byť...dlho.

4.kapitola - Malé klamstvá

Sat, 30 Apr 2011 15:35:01 +0200

Nechcela som to zverejniť, ale... reku, keď som to tu už začala zverejňovať, tak to dokončím. Aspoň niečo. A potom už nič takéto písať nebudem. (!)

Mám čudnú chvíľku, kedy sa mi absolútne nepáči všetko, čo som kedy napísala. Až taká čudná nie je, však?

Ale o tom som nechcela.

Nenormálne som mimo z toho HP trailera. Je jedno, koľkokrát ho pozerám, vždy mám zimomriavky. Zaslúžil by si samostatný článok a ja viem, že by to nezostalo len pri komentovaní trailera... čiže, možno ho napíšem neskôr, nebude aktuálny ale bude tam veľa o tom, ako táto séria kníh (jasné, patria k tomu aj filmy) ovplyvnila môj život. Pretože ona ho naozaj ovplyvnila. Ale o tom teda neskôr.

Pozerali ste včera hokej? Ja, pochopiteľne, áno. A zažívala som neskutočné nervy, určite sa mi kvôli tomu na hlave objaví ďalší šedivý vlas. Možno ja dva. Ale dali to!

Mimochodom, ak by vás to zaujímalo, dala som tú prezentáciu na jedna! Uf, som bola vyklepaná, no hlavné je, že už mám po tom.

,,Kedy konečne prídeš? Musím s tebou hovoriť."

,,Neviem, teraz je skúškové obdobie, mala by som sa učiť..."

,,Dena, myslím to vážne. Potrebujem s tebou hovoriť!"

,,Veď ja sa posnažím. Eh. Musím končiť. Ahoj."

,,Denisa!"

Z telefónu sa ozýval ten odporný pípajúci zvuk, ktorý oznamoval, že druhá strana zložila. Zložila! Ona mi to normálne zložila! Cítila som sa podrazená. Urazená. Nechcená! Začínala som sa takto cítiť v poslednej dobe dosť často. Čo sa to, do pekla, deje? Moja najlepšia kamarátka na mňa kašle. Vedela som, že s ňou niečo nie je v poriadku, ale ona mi ani nedala šancu zistiť, čo. Toto je naozaj hrozné. Každým dňom som mala viac a viac pocit, že sa odcudzujeme, jedna druhej vzďaľujeme. Kam sa podeli tie sľuby, že i keď budeme na vysokej, vzdialené od seba stovky kilometrov, budeme si pravidelne volať a stretávať sa? Bezdôvodne som si pohadzovala mobil v rukách a hľadela som na stenu pred sebou, celú polepenú plagátmi. Bola som sama na izbe, keďže Elena s Petrou niekam šli. Ja som nemala náladu, tak som sa vyhovorila, že mi nie je dobre, zrejme na mňa niečo lezie a tak radšej ostanem v posteli, uvarím si čaj a budem sa liečiť. Zrejme sa tak skoro ani nevrátia, ak sa nechcú nakaziť, lebo som to zahrala skutočne bravúrne.

Teatrálne som si vzdychla, vstala som z postele a prešuchtala som sa ku stolu, na ktorom bol Petrin notebook. Čo iné mi zostávalo? Mala som tu snáď umrieť od nudy? Zapla som ho a pripojila som sa na net. Zapla som si youtube a púšťala som si pesničky od výmyslu sveta. Staré dobré piesne, ktoré mi mnoho pripomínali a ktoré som už tak dlho nepočula. Popritom, ako mi práve hralo "My boyfriend's back" som si zapla facebook. Chodila som tam už len minimálne, no celkom ho zrušiť som nedokázala. Nezaujato som si prezrela novinky priateľov. Tá dnešná skazená facebooková doba. Niekedy som ľutovala, že som sa nenarodila o nejaké to storočie skôr. Odhlásila som sa a vytiahla som zo stolíka pri posteli podpis od Denyho. Mlčky som naň hľadela, keď mi odrazu začal zvoniť mobil. Takmer som dostala zrádnika, tak ma myklo. Bol to Michal. Ohohó, niekto si tu zrazu spomenul, že má aj priateľku. To sú mi veci.

,,Prosím?"

,,Ahoj, Baška. Nepôjdeme dnes niekam?"

,,Hm, neviem. Tvárim sa, že som chorá."

,,Prečo?" spýtal sa so smiechom.

,,Lebo Peťa s Elenou ma volali von," odvetila som jednoducho.

,,Aha. Aj predomnou sa mieniš tváriť?"

,,Už som ti to povedala, takže asi by to bolo k ničomu. Ale skúsiť to môžem," akože som zakašlala.

,,No, ide ti to dobre ale už poznám tvoje zámery. Takže?"

,,Takže ty už nemieniš uprednostňovať svoju záľubu?"

,,Ale prestaň, dobre vieš, že neuprednostňujem."

,,Veď práveže nie. Neuprednostňuješ ma."

,,Ešte dlho tu budeme viesť bezcieľny rozhovor alebo mi aj odpovieš?" Fúha! Tak toto bolo kruté. Taká rana pod pás.

,,Tak toto si prehnal, mladý muž. Stretneme sa už len z dôvodu, aby som si s tebou mohla toto jednanie vybaviť!"

,,Teším sa. Takže za polhodinu som u teba."

,,Trištvrte."

,,Neviem, či to vydržím."

,,Tak budeš štvrťhodinu stáť pred dverami a odčiníš tak svoje jednanie."

,,Okej, vidíme sa."

,,Čau, nevychovanec."

Takže začali prípravy. Bola som hotová za menej ako polhodinu, no vždy je lepšie mať nejakú rezervu, ako stresovať na poslednú chvíľu. Trochu som dokonca aj upratala ten bordel v izbe, som vážne úžasná. Na posteli ešte ležal papier s podpisom. Starostlivo som ho schovala do zásuvky až na samý spodok a zakryla som ho ostanými vecami. Netuším prečo som to spravila. O chvíľu nato sa už ozvalo tiché zaklopkanie. Otvorila som dvere a pousmiala som sa na osobu za nimi.

,,Ah-.." Umlčal ma bozkom na privítanie ešte skôr ako som sa stihla pozdraviť.

,,...-oj," dokončila som, keď sa odo mňa odlepil a pokrútila som hlavou. ,,Si hrozne drzý."

,,Čau," odpovedal mi, akoby sa nič nestalo a zaklincoval to úsmevom. ,,Aj ja ťa rád vidím."

,,Neuveriteľne drzý," pokračovala som, no on tiež.

,,Prečo, pre toto?" spýtal sa po ďalšom takom nečakanom bozku.

,,Nenapraviteľne a nekompromisne drzý." Nasledovala dlhá odmlka, počas ktorej boli naše pery spojené v bozku.

,,Drzý a basta," ukončila som to a vyňala som sa z jeho objatia, aby nestihol zopakovať zase ten svoj trik.

,,Ale páči sa ti to," vyhlásil sebavedomo a uvelebil sa na moju posteľ.

,,Isteže," odvetila som mu najviac ironicky, ako to len šlo. ,,Mieniš sa tu rozvaľovať alebo ma vezmeš von?" spýtala som sa podobným spôsobom, ako on počas nášho telefonátu. Ach, sladká pomsta.

,,Ale isteže," uškrnul sa, ale nezdalo sa, žeby mal v pláne vstať z postele. ,,Ako bolo včera na hokeji? Počul som, že máš aj podpis," zatiahol a porozhliadal sa, akoby čakal, že ten podpis bude zarámovaný na stene alebo prinajhoršom aspoň položený na viditeľnom mieste. Samozrejme, že sa nedočkal.

,,Ach, Petra ti už zase všetko vytrepala..." vzdychla som si naoko, no v skutočnosti som hľadala nejakú dobrú výhovorku, ako sa z toho vykrútiť. Takže to budem naťahovať, čo iné mi zostáva.

,,Ani sa s ním nepochváliš?"

,,Nemám ho."

,,Čože? Stratil sa ti?"

,,Nie, vyhodila som ho," tak a už je to tu. Klamem ako malé decko. A dôvod? Nejasný! V duchu som sa modlila, aby si nevšimol moju úbohú lož.

,,Ty si ho vyhodila?! Ach, mohla si mi ho radšej dať," pokrútil nado mnou hlavou a vstal z postele.

,,Nemohla. A aj tak, bolo tam napísané Pre Bašku Den-" zarazila som sa a odmlčala som sa uprostred nedopovedanej vety. Michal si to zrejme nevšimol, keďže si práve až s prehnaným záujmom pozeral môj mobil.

,,Čo si hovorila?" zdvihol ku mne pohľad, keď prešiel cez izbu až ku mne.

,,Ja? Nič... len, že-"

,,To je od koho smska?"

,,Aká?"

,,Táto - 'Láska, čakám ťa.' Barbora? Nechceš mi niečo povedať?" V tej chvíli som vybuchla do neuveriteľného smiechu, pričom on ma len ďalej prebodával pohľadom, vôbec sa mu to nezdalo smiešne. Ale aspoň sme sa dostali bezpečne od témy "podpis", aspoň nateraz.

,,Čo?"

,,Ale veď to písala Petra! Čo ju nepoznáš? Je na hlavu." Ďakujem ti, Petra, že si mi napísala takú kravinu. Nevieš si predstaviť, ako si mi teraz pomohla! Nech žiješ!

,,Tak prečo to nepísala zo svojho čísla?"

,,Lebo nemala kredit tak ako vždy?"

Ďalej na mňa podozrievavo hľadel a mne to bolo ďalej neuveriteľne smiešne.

,,Tak na toto sa jej opýtam, buď si istá."

,,Dobre," vyjachtala som počas smiechu, náramne som sa bavila. ,,Už sa nemrač. Ale je to pekné, vidieť, že žiarliš," anjelsky som sa usmiala a pobrali sme sa k dverám.

,,Ja? Nežiarlim," vyhlásil rezolútne s vážnou tvárou. Aspoň som sa necítila mizerne, že som klamala. Už som totiž nebola sama.

I speak fluent sarcasm

Tue, 26 Apr 2011 20:40:30 +0200

Ahojte!

Tak ma napadlo, začala som už niekedy článok pozdravom? Nie? Tak, všetko raz musí prísť (v preklade - trepem, nevedela som, ako začať, tak som to musela nejako uhrať... a stále uhrávam. ou). A vopred chcem ospravedlniť opakujúce sa slová a nepremyslený článok, no píšem čo ma napadne. Jop.

Dnes je ale krásny deň, že? Končia prázdniny, zajtra škola, je večer, ja nemám nič hotové...ach. Klasička. Normálne mi to začalo chýbať, počas tých dlhých prázdninových dní. Nie, vážení, nepotratila som rozum. Stačí si prečítať nadpišťok (už ani neviem kto to používa, v každom prídpade - je to drsné!) a všetko sa tým vysvetlí. Oh, áno.

Áno, áno, áno. Tešíme sa. Že mám pravdu?

Ale v pohodé, prežijeme.

A že tento článok postráda akúkoľvek pointu?

Svet sa nezrúti (tak bacha, rok 2012 sa blííííži!).

Akosi som sa dostala do módu salámistickej nálady. Ale som rada. Ešte pred pár hodinami bola moja nálada na bode mrazu. Pociťovala som obrovskú nechuť ku škole, k sebe samej, pretože som sa zase nič neučila (k tej škole to ešte pretrváva. Ale aby som bola znechutená zo seba? Pf. Môžem ožuť.) Dnes v noci sa mi sníval dosť podivný sen. Nemám šajnu, aké všetky bludy tam boli, no pamätám sa, že to bolo niečo s prezentáciu o Fantastickej literatúre, ktorú mám pozajtra. Že som ju obhajovala, zakoktala som sa, nevedela som ako ďalej... Že mi potom profka angličtiny za tú prezentáciu dala čokoládového zajaca, proste mi ho bez slova podala a ja som sa čudovala, prečo mi ho dáva už druhýkrát v ten istý deň. Potom som sedela v poslednej lavici s mojou najlepšou kamoškou (s ktorou už nechodíme do tej istej triedy). Bola to akási trojmiestna lavica. Boli sme tam ešte s jednou babou, ktorú som, ani za pána nepoznala a žrali sme tie spomínané čokozajace od angličtinárky. Potom na mňa tá neznáma vybehla, že to je jej zajac a čo jej ho žerem. Jednoducho povedané - psycho! Ale keď som sa zobudila, mala som fakt zlý pocit. Zlý. Poznáte to, nie? A keď sa zobudíte so zlým pocitom, väčšinou sa to s vami vlečie celý deň. U mňa to nebola výnimka.

Aspoň som si spravila kúsok z tej prezentácie. Totiž, ja ju už mám hotovú (odfláknutú, dofaka! Čo by ste čakali, keď som ju robila v ten deň, RESPEKTÍVE tú noc, ktorá bola aj dňom odovzdania? Do tretej v noci!!! Ale že by som sa niekedy poučila a nenechávala všetko na poslednú sekundu, to NIE. Dávam si facku! Nepomáha. Ale pokračujme) a dnes som k nej teda písala obkecy, ktoré použijem na jej obhajobu. Predpokladám ale, že ste si všimli, akú mám tému. Hej, Fantastická literatúra. Viete, čo to znamená? Polovica improvizácie! Keď sa dostanem ku dielu Harry Potter, či Pán Prsteňov, myslíte, že 10 minút mi bude stačiť? Tscha! I keď, pri tej bande tupých hláv sa moc rozkecať nebudem môcť. Pozitívom je, že nikto nie je maniak ako ja, takže si môžem kecať bárs čo. Ha. Možno až na jednu spolužiačku. Ale tá to prežije.

Horšie je, že budem mať stres. Stáť vyobliekaná vo formálnom oblečení (a čo si, doriti, asi oblečiem, keď mám samé rifle?!), čumieť na našu triedu, plnú debilov a kecať na známku o Harrym? Proste. Ach. Ešte sa mi o tom dokonca aj sníva, že to poserem. Držte mi palec.

Ale ja to dám!

A inak... som sa neučila teda nič, aby som bola presná. Nedobrala som si učivo, keď som chýbala. Nenaučila som sa na písomky, ktoré som vymeškala. Nespravila som proste ničovaté nič. A tak sa tu teraz žalujem, možno dúfam, že potom budem mať lepší pocit. Hm.

Idem do vane. A potom hor sa do písania nejakej trápnej úvahy na ešte trápnejšiu tému. Drogy, mladosť? Supr.

Len by som rada vedela, kedy skončí tento vypípajte ma rok?

Chcem prázdniny a je mi jedno, že bude teplo ako v riti, proste chcem voľno!

Zmarená šanca

Sat, 23 Apr 2011 16:57:50 +0200

Hej, pomerne rýchlo to tu pribúda. No, rada by som vedela, čo si o tom myslíte. Totiž, ono sa mi to sčasti páči a sčasti aj nie :D Ten koniec... je taký, že mohol byť aj inak napísaný. Pôvodne aj mal byť. A nakoniec to ostalo u tohto. Musela som to tak čudesne sekať, inak by z toho vznikla kapitolovka ako vyšitá. Čo by v podstate mohlo byť aj fajn, ale bolo to písané v zámere vytvoriť z toho jednorázovku. Takže preto. Čítala som to po sebe len raz.

Veľmi ma zaujímajú vaše názory, takže sa prosím vyjadrite. Ďakujem.

Ja idem dopísať niektorú kapitolu, možno aj obe. Treba využiť, keď sa múza ukáže.

A samozrejme veselú Veľkú Noc, ak sa tu pre zmenu zase neukážem ja.

Zabudla som dodať dosť dôležitú informáciu :D Je to hp fanfiction. (:

Pozoroval som ju z tieňa neďalekého stromu. Smiala sa, s jej dlhými ryšavými vlasmi sa pohrávali slnečné lúče a odrážali od nich všetky možné aj nemožné odlesky červenej. Miestami sa k tomu pridal jemný vánok, ktorý ju nútil občas odhrnúť si vlasy z tváre. Žiarila ako slnko, či ako jediná viditeľná hviezda na nočnej oblohe. Keď som na ňu raz uprel zrak, nič iné už neexistovalo. Dokázal by som na ňu takto civieť celé hodiny, no ešte som bol, prekvapivo, dosť pri zmysloch nato, aby si uvedomil, ako úboho pri tom musím vyzerať. Najmä ak ma z môjho tichého pozorovania vyrušili osoby, ktorých prítomnosť by som bez najmenších problémov oželel.

,,Tak čo, Usmrkanec, ešte si neprišiel na to, ako sa používa šampón na vlasy?" Valili sa priamo ku mne. Zvyčajná skupinka - Black s Potterom na čele, Lupin s trpiteľským výrazom na bledej tvári a Pettigrew hopkajúci sa za nimi ako poslušný psík. Zaklapol som knihu elixírov, ktorú som práve študoval (čo bol skôr krycí manéver, aby som mohol pozorovať Lily) a uprel zrak na prichádzajúcu tlupu. Okamžite na seba upozornili, čiže už nebolo jediného páru očí, ktorý by v tej chvíli nebol uprený smerom k nám. To bola ich skvelá vlastnosť - všade, kde sa vynorili mali nejakých nadšených divákov, ktorí ako stádo tupých chvostorožcov žrali každé ich hlúpe slovo, nehovoriac o veciach, ktoré stvárali.

,,Nechajte ma na pokoji," precedil som pomedzi zuby a pomaly som vstával. Bol som si vedomý, že proti štyrom nič nezmôžem, no aj tak som nemienil nečinne sedieť opierajúc sa o kmeň stromu, najmä keď bola v blízkosti Lily. Navyše, Lupin sa veľmi nezapájal a ten malý Pettigrew sa akoby bál urobiť niečo bez ich súhlasu. Aj keď, je viac ako isté, že súhlas by v tomto prípade dostal. No oni si bohato vystačili aj sami.

,,Oú, Srabus sa nám nejako vzmužil, či sa mi to len zdá?" zaškeril sa Black a vytrhol mi z ruky knihu elixírov.

,,Hľadáš nejaký elixír na mastné vlasy?" ozval sa Potter a posmešne si ma premeral.

,,Nič nehľadá, všetci predsa videli, že z Evansovej nespúšťal zrak."

,,Evansovej? Srabus a Evansová? To snáď nie je možné! Srabus preber sa! Evansová je zadaná!" rozrehotal sa Potter, zobral Siriusovi knihu a hodil ju do trávy. ,,Toto už nebudeš potrebovať. Vieš, niekedy na mastné vlasy zaberie proste voda."

,,Evansová je zadaná?" otočil sa k nemu Sirius s nechápavým pohľadom, akurát keď Potter vyťahoval prútik.. ,,Ale veď si po-"

,,Je zadaná! Skoro zadaná! Hej, Evansová!" otočil sa na druhú stranu k skupinke dievčat, medzi ktorými sedela aj Lily. Už sa neusmievala, naopak, mračila sa na Jamesa, nahodila doslova vražedný pohľad.

,,Kedy dáme to rande?"

,,Ty namyslený pako! Ako ti mám vysvetliť, že s tebou nikdy, rozumieš, nikdy nikam nepôjdem?!"

,,Ale Evansová, nebuď taká tvrdohlavá. Vieš, že to chceš."

,,Nikdy!"

,,Skoro zadaná," rozrehotal sa Sirius na plné kolo. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým sa dal dokopy. Chcel som využiť situáciu a tak som vykročil po odhodenú knihu. Potter si ma však nanešťastie všimol a ja som už akosi tušil, že po Lilinom odmietnutí to pre mňa nedopadne dobre.

,,Kam si sa rozbehol Srabus? Povedal som ti, že toto už nebude potrebné. Doprajeme ti kúpeľ, nemaj obavy," uškrnul sa a kútikom oka vyhľadal Siriusa, ktorý sa už stihol upokojiť.

,,Na tri?" Black prikývol a obaja vyťahovali prútiky.

,,Levicorpus!"

Nestihol som ani zareagovať, len som sa odrazu ocitol vo vzduchu a dole hlavou. Pred sebou som mal naopak dve tupé hlavy, no mňa zaujalo niečo iné. Za nimi sa namosúrene valilo niečo červenovlasé. Och do pekla. Prečo ma musí vidieť práve v tejto trápnej situácii? Akoby nestačilo, že sa na mne už zabávala celá škola.

,,Okamžite ho dajte dolu, vy idioti!" Počul som jej nahnevaný hlas.

,,Evansová, chceme mu len spraviť službu. Umyjeme mu vlasy, myslím, že tým poslúžime celej čarodejníckej pospolitosti."

,,Potter, daj ho dolu!" Červená rozohnená hriva sa čoraz viac približovala.

,,Ty, Evansová, vieš o tom, že ťa žeriem, keď si nahnevaná?"

,,Nepočul si?!"

James si teatrálne vzdychol. ,,Tak dobre. Ale len pod podmienkou, že so mnou pôjdeš na rande."

,,Pche! Nikdy!" počul som ako si okamžite odfrkla.

,,Pri Merlinovi, Paroháč, vôbec si sa odo mňa nenaučil, ako na baby," ozval sa Sirius.

,,Dobre, zábava sa končí, treba sa vrátiť k práci."

,,Daj-ho-dolu."

,,Ale Evansová!"

,,Potter, varujem ťa!"

,,Tak pôjdeš?"

,,Nie."

,,Škoda, no aspoň nebude mať mastné vlasy..."

,,Posledné varovanie," vyhrážala sa Lily. Nevedel som, či som to mal brať ako kompliment, že sa ma zastáva, alebo sa mám z toho istého dôvodu cítiť ako srab. Vybral som si tú druhú možnosť.

,,Cs, Evansová, hádam ma nechceš zakliať?"

,,Si naozaj taký zaostalý či sa len tváriš? Teraz neviem, ktorý prípad je horší! Expelliarmus!!!" vykríkla odrazu a Potter to zjavne skutočne nečakal. Následne nato zrušila Levicorpus, ktorý na mňa predtým uvrhol. So žuchnutím som dopadol do trávy. Takto ponížene som sa už dávno necítil... Vlastne hej, minulý týždeň, keď mi Black vytrhol môj zápisník a prečítal z neho dosť súkromnú a chúlostivú vec v plnej učebni študentov. Nemusím snáď dodávať, že sa týkala Lily... Tá tam vtedy, na moje veľké šťastie, nebola. No poníženie to bolo statočné.

,,Nechápem, z akého dôvodu ochraňuješ toto indivíduum s mastnými vlasmi..." zatiahol pomaly James, očividne podráždený vývinom situácie. Načiahol sa za svojim prútikom a namrzene pozrel najprv na Lily, potom na mňa.

,,Pretože je omnoho lepší ako ty, ty arogantný blb!" Otočila sa priamo ku mne a povzbudivo sa usmiala. Poobzeral som sa vôkol seba, či ten neuveriteľný úsmev patrí naozaj mne alebo za mnou nebodaj niekto stojí. Nestál. Rýchlo som z trávy vytiahol knižku, ktorú mi vytrhli a nepríjemne som sa na ňu osočil: ,,Nepotrebujem, aby ma niekto zachraňoval." S tými slovami som sa rýchlym krokom pobral preč, s pohľadom zapichnutým do zeme. Zachoval som sa hnusne a bol som si toho vedomý, no nechcel som vyzerať ako padavka, ktorá potrebuje babu, aby ho ochránila. Cestou som ešte začul Pottera, ako znechutene dedukuje: ,,Vidíš, ešte je kvôli tomu aj odporný."

Cítil som sa pod psa. Stále som mal pred očami Lilin prenádherný úsmev, ktorý mi venovala a ktorý som musel tak netaktne odbiť. Mal som pocit, že to musím nejako odčiniť. Ale ako? Možno už aj dala za pravdu Potterovi, ktorý ma neustále osočuje a ktorý, ako sa už mohla podľa mojej reakcie sama dovtípiť, mal pravdu.

Rozhodol som sa. Pri prvej príležitosti sa jej ospravedlním za moje správanie. Niekde, kde nebude Potter a jeho banda... Len či sa niekedy taká šanca naskytne. Vtedy ma akoby osvietilo. Knižnica! Lily tam chodí často a naopak, tí štyria hnusáci len veľmi málo. Bingo!

Na druhý deň som sa vybral do knižnice. Skutočne som tam potreboval ísť a aj tak som tam trávil dosť času, takže na tom nebolo nič podozrivé. Aspoň spojím príjemné s... užitočným. Len dúfam, že aj Lily sa tu zjaví.

Asi po hodine, keď som si už prestal robiť akékoľvek nádeje, sa tam skutočne zjavila. Dlho som sa odhodlával, kým som pred ňu predstúpil, plný obáv, že na mňa bude rovnako hnusná, ako som bol na ňu vtedy ja. No opäť sa jej podarilo prekvapiť ma. Akonáhle ma zbadala, usmiala sa rovnako krásne ako vtedy, ak nie ešte krajšie. Nie som si istý či mi to dodalo odvahu, alebo mi ju to naopak ubralo. Podarilo sa mi však zo seba vysúkať neveľmi súvislú vetu: ,,Ďakujem... za to... za tú pomoc... včera."

A odvtedy sa medzi nami začalo budovať niečo ako priateľstvo.

,,...ale Slugy je svojim spôsobom celkom fajn."

Díval som sa na jej plné pery, ako sa rýchlo pohybujú. Cítil som sa ako zhypnotizovaný a takmer vôbec som ju nepočúval. Nešlo o to, že by som nechcel. Nevedel som sa sústrediť. Zrak mi spočinul na jej jasno zelených očiach. Už to takto ďalej nepôjde. Musím jej to povedať. Jednoducho musím.

,,Sev, počúvaš ma vôbec?" spýtala sa ma zrazu a celkom ma vrátila do reality.

,,Ja.. samozrejme," zamrmlal som tak trochu zahanbene, začo som si vyslúžil ťapnutie po ramene. Pri tom dotyku akoby mnou prešlo nejaké zvláštne huspeninové kúzlo. ,,Zase ma nepočúvaš," oborila sa na mňa naoko, no smiala sa. Bol som totálne mimo. Viac ako inokedy.

,,Lily..." Pri mojom vážnom tóne sa prestala usmievať a ustarane na mňa pozrela. Vycítila, že pôjde o niečo vážne.

,,Čo sa deje?"

,,Vieš, Lily, ja... musím ti niečo..."

,,Och!" Prekvapene som na ňu pozrel, tvárila sa totiž, akoby jej došlo, čo chcem povedať. Pri Merlinovi...

,,Nie, Sev, počkaj, ja ti to vysvetlím," začala a odrazu ostala trochu nesvoja. Nechápal som, čo sa deje, pretože na tom, čo som jej chcel povedať, sa nedalo nič vysvetľovať. Napriek tomu som zmĺkol (nebol to vôbec problém, pretože jazyk som mal aj tak akýsi ťažký) a hľadel na ňu, ako sa nervózne snaží niečo mi povedať.

,,Nechcela som s ním ísť, to dobre vieš. Ibaže on... povedal mi, že ak pôjdem.... Proste, povedal, že keď s ním jediný raz pôjdem do Rokvillu, dá ti pokoj. Oni všetci," vyjachtala napokon a zvedavo na mňa pozrela, ako zareagujem. O kom vravela, by došlo snáď aj úplnému hlupákovi. Čo z toho, keď ja som sa teraz ako ten úplný hlupák cítil? Chystal som sa jej vyznať lásku a ona mi povie, že bola vonku s Potterom.

,,Nemusela si..." vydralo sa mi zo stiahnutého hrdla.

,,Ja viem, Sev, ja... Vieš, že ho neznášam. Stále si myslím, že je to arogantný namyslený pako, ale... Chcela som ti pomôcť."

,,Nemusela si," zopakoval som hlasom, v ktorom som nedal znať ani štipku emócii, ktoré sa doslova bili v mojom vnútri. Môžem to zabaliť, už jej to aj tak nedokážem povedať.

,,Musím ísť," zamrmlal som, okamžite som sa pozviechal zo zeme, na ktorej sme sedeli a vybral som sa preč skôr, ako stihla niečo povedať. Ako dlho som si plánoval tento okamih, ako dlho som sa odhodlával a ako jednoducho mi to Potter zase dokázal pokaziť. Dokonca tam ani nemusel byť, a aj tak to všetko zničil. Ona mi chcela pomôcť! Nakoniec som si sám na vine! Ako jej mám, došľaka, vysvetliť, že pomoc tohto druhu nepotrebujem, že nechcem?! Radšej by som trpel Potterove úlety, ako byť si vedomý toho, že s ním niekam šla. Prečo?!

Myslel som si, že nič horšie, ako vedomie toho, že Lily sa flákala s Potterom, byť ani nemôže. Ako veľmi som sa mýlil. Raz za mnou totiž dobehla, celá vysmiata, úplne žiarila. Rozprávala mi, ako bola zase niekde s Potterom a ako veľmi sa zmenil. Pýtala sa ma či mi ešte robí zle a keď som jej namrzene odvetil, že nie, ešte viac sa potešila.

,,Vidíš, mám pocit, že sa zmenil! Naozaj. Možno vyrástol z puberty alebo čo... Proste, je fajn. Nikdy by som si to nebola pomyslela. Hlavne, že to poviem ja, Lily Evansová. Tá, ktorá Jamesa nenávidí od prvej chvíle, ako ho zočila. Alebo to bolo tou jeho bandou. Keď sme sami... on je úplne... normálny," trochu sa zapýrila a ja som mal chuť v tej chvíli vytrhnúť si srdce, rozmliaždiť ho, posekať, odhodiť do priepasti a to isté spraviť s Jamesom Potterom.

,,Sev, ja mám pocit, že..." pozrela mi do očí, akoby tam hľadala oporu. Mohla tam nájsť len nehynúci žiaľ, no bola zrejme v takom vytržení, že si to nevšimla. Akoby aj mohla? Nikdy si nevšimla, že ku nej prechovávam aj niečo viac, ako len kamarátsku lásku. Oveľa, oveľa viac.

,,Mám ho rada," dodala po chvíli a jej tvár opäť nadobudla farbu podobnú jej vlasom. ,,Čo si o tom myslíš?"

Takmer som vyprskol tekvicový džús, ktorého som sa práve napil. ,,Ehm," rozkašľal som sa. Ona ma snáď chce utýrať? ,,Myslím, že," Potter je odporný hnusný idiot, ktorý sa nikdy nepoučí, vždy to bude ten istý arogantný debil, ktorého z duše neznášam. To som samozrejme nepovedal. Namiesto toho som na ňu pozrel a dodal: ,,...mohol sa zmeniť."

S úsmevom ma objala, pohladila po chrbte a potom sa s tichým "ďakujem" rozbehla preč. Jej ohnivočervené vlasy za ňou len tak viali.

Tak toto som ja. Srabus Snape, ktorý prepásol každú šancu, ktorú mu osud ponúkol a nechal svoju jedinú lásku v náručí najväčšieho nepriateľa. Srabus. V niečom má ten Potter predsalen pravdu...

After Forever - Energize me

Sat, 23 Apr 2011 01:38:42 +0200

Nuž, dosť dlho som sa neozvala a už by bolo vážne na čase. Tak sa to snažím aspoň trochu odčiniť pridaním hudby + nejaké tie kecy k tomu. A zrejme po zverejnení tohto článku pôjdem spať, už som totiž dosť dlho takto neponocovala, tak nemám výdrž :D. Smutné. Asi o dvanástej som dočítala Džínsový denník 2. A akože, vzhľadom na to, že som vedela ako sa to skončí, ma ten koniec trošku nudil. Také... No príliš happyend na môj vkus. Ale o tom možno niekedy v recenzii, ak vôbec :D Teším sa, že Paula skončila s tým, s kým skončila :P I keď ja by som to napísala trochu inak. No, budem sa mať ešte šancu realizovať :D.

Dnes som vlastne celý deň len čítala. No a upratovala, aby som neklamala. A dvakrát bola s Justinom vonku. A to je asi tak všetko. Jáj, ešte pred chvíľou som dopísala nejakú stranu k jednorázovke, ktorú nie a nie dokončiť. Akože, nejako moc sa mi naťahuje na to, že by to mala byť len jednorázovka. A potom robím také zbytočné seky a nepáči sa mi to :/. Uvidíme, čo s tým zajtra spravím, ak s tým teda budem niečo robiť zajtra. Vlastne... dnes. Kapitola k obom rozpísaným kapitolovkám rozpísaná, ale akosi sa neviem pohnúť ďalej. Možno to bude tým, že sa ani nesnažím :D. Ach. Každopádne, ďakujem tým čo to čítajú a posnažím sa s tým pohnúť, kvôli vám :). Takže najbližšie ma teoreticky môžete očakávať s nejakou tvorbou (nehovorím kedy, lebo to klasicky nesplním) i keď mám rozpísanú aj rezenciu na Máriu Antoinettu. Fuh, všetko načaté, nič nedokončené. Asi tak nejak to so mnou vyzerá.

A inak - mám ofinku. Teším sa z nej :D Uvidím dokedy mi to vydrží (mám totiž vlnité, miestami až kučeravé vlasy, takže moje nadšenie pre ofinu ustáva po niekoľkých dňoch, kedy s ňou márne zápasím so žehličkou, potom vyjdem von, zistím, že prší a moje snaženie je v riti;) ).

K songu. Je supr a ľúbim ho. Stačí? :D

3.kapitola - Náhody a nehody

Fri, 08 Apr 2011 23:41:44 +0200

Viem, že to nikto nečíta, ale ja to tu proste budem zverejňovať, takisto ako budem zverejňovať aj tú druhú poviedku, potom aj tú ďalšiu a do toho ešte nejaké jednorázovky koľko sa mi len zachce. A tak.

Idem spať, pretože ráno vstávam a idem roznášať letáky. Inak nemám nové nič, len som sa stala Oriflame poradcom (:D), trávim menej času na počítači (niektoré dni vôbec, iba cez mobil kuknem :) som na seba hrdá!), viac spím (keď sa podarí), viac sa učím (nič svetoborné to však nie je), čakám kým nejaký pako vráti už konečne do knižnice Džínsový denník 2 (lebo všetky sú požičané!), som spokojnejšia a rozhodla zmeniť ešte niekoľko vecí, ktoré tu však spomínať nebudem. Keď sa na to teraz tak pozerám, je toho v celku dosť.

Ale podrobnejšie (možno) niekedy inokedy.

Au revoir!

~°~

,,Ech. Ahoj?"

Pootvorila som oči a uvedomila som si ako čudne skrútená tam napoly čupím, napoly stojím. Cítila som, ako sa mi do tváre hrnie červeň. Toto bola naozaj trápna situácia, aj to bolo myslím neveľmi výstižné pre túto pohromu.

,,Ehmm... Čáu!" vyjachtala som a pomaly som sa v skrini nenápadne narovnávala, chcela som sa prepadnúť po zem, okamžite. Poriadne som nevidela, kto to predomnou vlastne stojí, jednak som bola ešte trochu oslepená a jedna som sa hanbila tomu niekomu pozrieť do očí.

,,Čo to tu stváraš?" spýtal sa ten chalan a ja som si až potom uvedomila, že takmer všetci ostatní sa zatiaľ stihli nahrnúť zaňho a majú z toho náramne vtipné divadlo. No tak to teda nie.

Narovnala som sa v plnej svojej výške a sebavedomo som vykročila zo skrine. Povzbudzovala som sa myšlienkou, že viac strápiť sa už aj tak nedá.

,,Ja tu... vykonávam... údržbu," povedala som sa skúmavo som si začala prezerať skriňu. Mýlila som sa, práve som to dokázala.

,,Údržbu?" spýtal sa jeden a odpovedal mu hlasný rehot všetkých naokolo. Na hokej ma už nikdy nikto nedostane. Otvorila a zatvorila som dvierka skrine, ktoré hlasito zavŕzgali. ,,Sú v zlom stave," povedala som skusmo a poklopkala som po skrini.

Všetci sa išli popučiť od smiechu, ja som tam stála a tvárila som sa, že prevádzam údržbu skrine. Ako som sa cítila, snáď ani opisovať nemusím. Najväčší trapas v mojom živote, a to som ich už teda zažila dosť.

,,Čo sa tu deje?" zakričal niekto z druhej strany miestnosti, zdalo sa mi, že ten hlas odniekiaľ poznám. Zrejme mi už šibalo.

,,Den, poď sa pozrieť. Máme tu údržbárku skríň." Hnusne som sa na toho chalana pozrela.

,,Čože? Údrž-..." začal ten niekto, no nedokončil vetu. Stál priamo predomnou a hľadel na mňa ako na zjavenie. Takto na mňa civel niekoľko sekúnd až mi to začalo byť nepríjemné. Snáď som niekde špinavá? Alebo mám niečo na nose? To by si všimli aj ostatní... A smiali by sa. Nie, v tomto bude niečo iné.

,,Baška?" Čože? Odkiaľ vie ako sa volám? Do riti, moja skrytá identita bola odhalená.

,,Eh?" pozerala som naňho nechápavo, nevedela som, čo povedať.

,,Čo tu robíš?" spýtal sa a v tom, scénku ako vo filme, prerušil chalan, ktorý ma našiel v skrini. ,,Prevádza tu údržbu skríň." Mlčky som prikývla.

,,Presne tak. No údržba je už hotová, tak ja idem..." zamrmlala som a rýchlo som sa začala predierať pomedzi všetkých tých chalanov. Nie, nie som šibnutá, ak ste si to práve pomysleli. Docvaklo mi, že ten, ktorý ma spoznal bol Daniel Wright, môj bývalý frajer, stará story. Akosi nevedomky mi to docvaklo už vo chvíli, keď som počula jeho hlas. Ale čo čakal? Že sa mu vrhnem do náručia? Nie, nie, nie. Musím vypadnúť.

,,Hej, počkaj!" Počula som, ako na mňa volá a niekto si ešte nedokázal odpustiť poznámku, či budem údržbu skríň vykonávať pravidelne. Všetko som vytrvalo ignorovala, mojím jediným cieľom bolo dostať sa odtiaľto čo najskôr preč.

Deny. Ako sa len zmenil. Vlastne, povedzme si to na rovinu. Nebyť toho, že by niečo povedal, ani by som ho nespoznala. Bol úplne iný. Zdal sa mi ešte vyšší, napriek tomu, že nikdy nepatril k tým nízkym jedincom. Mal iné vlasy, črty tváre mu ešte viac zmužneli. A spoznal ma. Ja som si naivne myslela, že som sa zmenila. Zrejme nie dostatočne. Bol to vôbec on? Veď vôbec nevyzeral ako on. Zhoda mien sa stáva. Okrem toho povedali "Den" nie Deny. A že ma poznal... no mohol sa to nejalo dozvedieť. Možno som sa predstavila, veď som bola celá nejaká čudná. Bežala som, nevediac kam, keď som sa odrazu s niekým zrazila tak, až ma hodilo na zem.

,,Do riti! Dávaj pozor!! Barobra? To si ty? Kde si? Celý čas ťa tu hľadám!" začula som Petrin naštvaný hlas, keď som si šúchala boľavý zadok.

,,Bola som..eh-"

,,No to je jedno! Mám podpis! Chápeš?!"

,,Wow, super. Gratulujem," snažila som sa, aby to vyznelo čo najpresvedčivejšie, no boľavý zadok a nedávna udalosť mi k tomu vôbec nepomáhali.

,,Vypýtala som aj pre teba, síce viem, že ťa to nezaujíma. Uvidíš, raz mi budeš ďakovať!"

,,Mh, ďakujem," zamrmlala som sa pomaly som sa zviechala zo zeme. ,,Kde je Elena?"

,,Čaká nás vonku. Pozri - Pre Bašku Deny."

Už som konečne stála na nohách a mala som pocit, že je to v suchu, no keď mi toto zahlásila, mala som čo robiť, aby som opäť nepadla na riť. ,,Čože?"

,,Ach, ty ťava! Vypýtala som ti podpis od Wrighta! Je najlepší z tímu, dovolím si tvrdiť."

,,Ukáž to sem!" zhúkla som na ňu a takmer to ten spomínaný podpis roztrhla, ako som sa za ním horlivo vrhla. Skutočne, stálo to tam čierne na bielom. Pre Bašku Deny. Jeho písmo. Bol to on, preboha. Bol to on!!!

,,Vidíš! Ja som vedela, že nakoniec ti dopne, čo som pre teba spravila!" víťazoslávne zvolala Petra, očividne si úplne zle vysvetlila moje správanie. Veď to bolo v skutku pochopiteľné. No mne to bolo jedno, nemala som čas na vysvetľovanie.

,,Keby si chcela, môžeme ho ešte zastihnúť..."

,,Nie!!!" zhúkla som až príliš oduševnene.

,,Veď... Dobre, pokoj."

,,Ja len, že... už poďme. Elena čaká," snažila som sa to nejako zachrániť. Petra našťastie nemala takú super pozorovaciu schopnosť ako Elena, takže som bola aspoň zatiaľ v suchu.

,,Elenaaaaa, Elena neuveríš čo sa mi podarilo!"

,,Hm, nechaj ma hádať. Prizabila si niekoho?"

,,Mám podpisy! Ale pre teba už nezvýšilo, prepáč. Akurát na tvojom mu prestalo písať pero, mám ho síce tu ale..." rozpačito jej ukázala "podpis", ,,a ja som pero nemala, takže..." Pozrela som na ten papier. Vyzeralo to ako čarbanec a boli tam sotva dve písmená. Vážne úbohé.

,,Oh, ďakujem ti, veď to je úplne super!" zvolala nadšene Elena. Obdivovala som ju, ako sa dokázala tešiť aj z takej maličkosti. Respektíve teraz takmer z ničoho.

,,Aj tak nechápem, Pet, prečo si z nich taká namäkko. Veď sú to len nejakí vysok-..."

,,Okamžite sklapni! Neopováž sa to dopovedať! Toto môžeš hovoriť o "hokejistoch" na našej škole, ibaže oni... To je celkom iná liga! Sú z hokejovej školy a majú veľký talent. Tam sa nedostane len tak hocikto!..."

,,Pokiaľ nemá zazobaných rodičov," prerušila som ju, no ona si ma vôbec nevšímala a pokračovala: ,,...a väčšina z nich má potenciál dotiahnuť to ďaleko, dokonca na majstrovstvá!"

Vzdychla som si. Nemalo viac zmysel sa s ňou hádať. Fajn, nech si má tých svojich hokejistov, mne viac nebolo treba. Mala som po nálade, netuším z akého dôvodu, no cestou k intráku som sa len mračila.

Niečo... o ni(e)čom

Thu, 31 Mar 2011 20:23:40 +0200

...alebo článok typu "aby sa nepovedalo"

Žijem. Teda zatiaľ. A práve v tejto chvíli sa mám veľmi dobre, pretože zajtra nám odpadá prvá aj posledná hodina :) Komu lepšie, že? Navyše, jednou z nich je dejepis, z ktorého by som písala vymeškanú písomku a ktorý úprimne nenávidím (najmä kvôli profesorke, no ale o tom by zainteresovaní vedeli rozprávať), plus národné dejiny ma fakt, ale fakt nebavia. No zabite ma.

A tak nejak si nažívam.

Ale nie je mi až tak úžasne, pretože na zajtra musím napísať sloh z angliny na 500 slov :) Fakt super, čo? Hlavne, keď je témou naše zapadákové mesto. Fakticky mám toľko toho čo písať. Vraj všetko od geografických údajov cez pamiatky a bla. Nenávidím slohy podobného typu. Hej, ďalšia vec, ktorú už dnes nenávidím. :D Nejako som sa rozšupla. No aj to nie je všetko. Ešte z anliny zajtra píšem aj test. Juhú. Ale učila som sa už včera, takže to by malo byť v pohode. Viac-menej. Nejako bolo, nejako bude.

Musím sa posťažovať. Z litiky som dnes dostala 2 z písomky. Neskutočne ma to nasralo! Písali sme zo Sládkoviča - Maríny. A ja sa učím tie vytrepané strofy ako krava a dostanem dvojku?! Aj to preto, lebo som nepochopila JEDNEJ idiotskej otázke, že čím sa stala Marína autorovi po vydaji? Vraj cituj. A hej, malo tam byť, že vílou. Ou maj fak! To som mala odkiaľ vedieť, že chce tamto?

Víla! ty zostaň tam v svojom nebi-

mňa ešte zemské viažu potreby-

a vlasť moja je na zemi!

To ma vie nasrať. Hlavne, keď debili, ktorí neprídu na písomku a potom píšu, vedia všetky otázky a dá im tie isté, dostanú jednotku ;) Nech žije spravodlivosť! Trikrát hurá.

A tiež sa musím pochváliť. Z chémie z písomky som dostala 1* ! Tak toto tu ešte nebolo, ako by povedala moja best friendka. Skutočne to tu ešte nebolo, len pre objasnenie, na polroka som mala z chémie za tri. Len dúfam, že si to do konca roka moc neposerem, keď už posieram všetko iné, čo sa dá.

Mimochodom, píšem jednorázovku. Neviem, či mám povedať aj niečo bližšie k nej, jednak si to nikto neprečíta a v ďalšom prípade to nikoho nebude zaujímať. Ale nejako mi je to jedno. Kapitolu ešte nemám. Ale to je tiež jedno.

Majte sa fajn a nenechajte sa zajtra nachytať!

2.kapitola - Kto je cvok

Sun, 20 Mar 2011 11:41:44 +0100

Dosť skoro pridávam ďalšiu, ale keďže je už dávno napísaná, povedala som si, prečo nie? A hlavne, musím s tým pohnúť, nech sa to konečne rozbehne :) Aj keď s ďalšou kapitolou som na tom mizerne a zrejme ešte aj chvíľu budem, pretože tento týždeň je hrozný, čo sa školy týka. Síce je pravda, že najčastejšie píšem práve v čase, keď sa mám najviac učiť :D. Moja múza je zvláštna stvora, čo vám poviem.

2.kapitola - Kto je cvok

,,Musím sa porozprávať s vašou dcérou."

,,Kto to je?"

,,Neviem, ale je to čudné, že sa tu tak odrazu zjavila, nie?"

Útržky slov, viet... ktoré nedávali nijaký zmysel. Počula som ich, videla som ich vyslovovať ľudí, ktorých som nepoznala. Zamračene som si urovnávala myšlienky a snažila som sa spracovať tento "sen" do nejakého súvislého celku, ktorý by dával aspoň aký-taký zmysel, no nešlo to. Akokoľvek veľmi som sa snažila, vôbec mi to nešlo.

Nechápala som, čo sa to stalo. Moje doterajšie...hm, volajme to vízie, mali aspoň reálny základ, no toto čo sa mi zjavovalo teraz som nedokázala pochopiť. Trhliny neboli to jediné, čo ich zmenilo. Boli jednoducho nereálne a neuskutočňovali sa. Možno som stratila ten čudesný dar či čo to vlastne bolo... Kto vie. Aj tak mi to bolo k ničomu, takže by ma to ani nemalo štvať.

A možno na mňa len zle pôsobil fakt, že moja najlepšia priateľka sa so mnou práve kvôli tomu prestala baviť. Asi by som jej mala zavolať a povedať, že to skončilo, nie? Zrejme by som u jej mamy aj tak nepochodila dobre.

Od nášho "rozlúčkového" telefonátu už prešli dva týždne. A práve od toho dňa sa mi zmenili sny. Stále sa opakovali tie isté vety, ktoré nedávali zmysel, niekedy sa k nim pridalo niečo nové, no v podstate to bolo stále o tom istom. Videla som starého muža, ako oznamoval mojej mame, že sa so mnou musí porozprávať... No v skutočnosti som ho nikdy nevidela. Zjavoval sa len v snoch. Čoraz častejšie. Mala som z toho zvláštny pocit a nikomu som to nepovedala. Komu aj? Už som nemala žiadnych kamarátov a po tejto trpkej udalosti som už viac ani nemala najmenšiu chuť niekomu vešať na nos moju "nenormálnosť". Ľudia už o mne mali mienku tak či tak. A mama? Tej som povedala, že to prestalo. Neviem, či mi na to skočila, no zrejme áno. A od toho dňa som už vraj zo sna nekričala, takže nemala najmenší dôvod upodozrievať ma.

,,Eliz, niekto ťa hľadá!" ozýval sa zdola hlas mojej mamy chvíľu nato, ako som začula zvonček. Sedela som vo svojej izbe pohrúžená do knihy, ktorú som teraz musela neochotne zavrieť a odložiť.

,,Elizabeth!" zakričala znovu mama.

,,Veď idem!" odvetila som rútiac sa dolu po schodoch. Kto by to len mohol byť? Žeby sa Diana predsa len rozhodla, že jej stojím aspoň za nejakú pozornosť? No keď som zbehla celkom dole a ocitla som sa tvárou v tvár prichodiacemu, zamrazilo ma. Táto osoba sa mi zdala povedomá, horšie bolo, že napriek tomu som ju nepoznala. Do šľaka! A ja som si naivne myslela, že tie vízie skončili. Bol to totiž ten starý muž, ktorého som vo sne videla nespočetnekrát. O tom som nepochybovala ani chvíľu, pri pohľade na jeho polmesiačikovité okuliare a dlhú bradu, som si bola viac ako istá, že to je on.

,,Zdravím ťa, Elizabeth," usmial sa mňa dobrosrdečne spoza tých jeho okuliarov. Ja som naňho ďalej mlčky civela. Čo odo mňa môže tento starec chcieť?

,,Musím sa porozprávať s vašou dcérou." otočil sa smerom k mame.

,,Musím sa porozprávať s vašou dcérou." Celkom jasne sa mi pred očami mihol môj sen. Presne toto tam bolo, do bodky! Vyľakalo ma to a prekvapilo zároveň, neverila som, že by sa to mohlo skutočne stať.

Mama sa netvárila príliš nadšene a tak muž ešte dodal: ,,Nebojte sa, bude to len chvíľka," ubezpečil ju pokojne. Mama na mňa spýtavo pozrela. Nuž, čo som mala robiť? Váhavo som pokrčila plecami.

,,Prejdime teda do vašej utešenej obývačky," navrhol muž, pri pohľade na môj zmätený výraz. Bola som v miernom šoku z toho, že sa sám pozval do našej obývačky a ešte viac ma vyviedlo z miery to, že mama absolútne nenamietala. Mlčky sme prešli do obývačky a usadili sme sa, mama s nami nešla.

,,Och, popritom všetkom som sa ti zabudol predstaviť!" zvolal, pohoršený sám nad sebou.

,,Dovoľ aby som to odčinil. Som Albus Dumbledore."

,,Ja som-"

,,Ja viem veľmi dobre kto si, Elizabeth," skočil mi do reči. Nikdy som si nemyslela, že skočiť do reči sa dá aj taktne, no tento človek to práve dokázal. A vôbec, vyžarovala z neho akási prirodzená autorita.

,,A čo odo mňa chcete?" Spomínala som tu pred malou chvíľou taktnosť? On sa na mojej drzej otázke len pousmial a vyzeral, akoby niečo takéto čakal.

,,Nuž, ja ti to teda poviem narovinu. Elizabeth Reinová, ty si čarodejnica."

,,Ja? Nebuďte smiešny," tieto slová mi vyleteli z úst skôr, ako som si to vôbec stihla uvedomiť. Ako som si stihla uvedomiť fakt, že aj toto sa mi už snívalo. Preboha, veď som povedala presne to isté, čo v tom sne!

Dumbledore na mňa so záujmom hľadel. ,,Neprekvapuje ťa, že som práve vyslovil slovo čarodejnica, ale prekvapuje ťa, že by si ňou mala byť práve ty?"

,,No, ja.. teda... vysvetlite mi, prečo si zo mňa uťahujete."

,,Neuťahujem si z teba. Som riaditeľ Rokfortskej strednej školy. A ty tam bezpodmienečne patríš."

,,Toto je naozaj nevydarený žart. Mohli by ste-"

,,Elizabeth, mohla by si ma brať trochu vážne. Viem, že sa ti to zdá trochu nereálne, ale skús tomu veriť." Keby len trochu nereálne! Celkom, nespochybniteľne nereálne!

,,Prečo by som to robila?" Kedy už konečne ukončí túto frašku? Nie je to vôbec vtipné, ani nič podobné. Chcela si mama zo mňa vystreliť? Rozprávala som zo sna? Ale ako by vedela, ako ten muž vyzeral?

,,Aj keď len zo zvedavosti, čo ťa vo svete čarodejníkov čaká." Toto je až príliš pritiahnuté za vlasy. Nuž ale dobre, budem s ním teda hrať to divadlo.

,,Dajme tomu, že by som sa pokúsila. A čo teraz?"

,,Teraz ti, ak dovolíš položím zopár otázok a bol by som rád, keby si na ne odpovedala pravdivo," začal a uprel na mňa hĺbavý pohľad.

,,Mám snáď na výber?" vzdychla som si. Samozrejme, že som mala na výber.

,,Určite ťa v poslednom čase niečo prekvapilo, nemám pravdu?"

,,Čo tým myslíte?" spýtala som sa nechápavo. Áno, prekvapilo a to veľa vecí. Jednou z nich bola aj jeho návšteva a potom ďalšie okolnosti, ako napríklad, že sa na mňa vykašľala najlepšia kamarátka, ale snáď len nečaká, že mu to budem vešať na nos?

,,Myslím tým, že si v sebe objavila niečo zvláštne, nejakú schopnosť, ktorou väčšinou iní ľudia neoplývajú."

Prepána, ako sa len dozvedel o mojich snoch?! Čo teraz? Možno ma chce odviezť do blázninca! Čo ak ho zavolala mama alebo niekto iný? Adeptov by bolo dosť..

,,Nie som blázon," namietla som okamžite.

,,To ti nikto ani nevraví."

,,Tak to by ste sa čudovali..." zamrmlala som opäť skôr ako som si to stihla premyslieť. Do šľaka! Vôbec si nedávam pozor na jazyk.

Obočie mu vyletelo o niečo vyššie. ,,Ľudia ťa považujú za blázna?"

,,Áno. Chcete sa k nim pridať? Alebo ste ma rovno prišli vziať do blázninca? Potom neviem načo tu strácame čas tými stupídnymi otázkami!" vyštekla som. Bola som si vedomá, že tento rozhovor z mojej strany už dávno stratil akúkoľvek známku slušnej spoločenskej etiky. No v tejto chvíli to bolo to posledné, čo by ma trápilo.

,,Uisťujem ťa, že som ťa neprišiel zobrať do blázninca, ani si o tebe nebudem myslieť, že si blázon, čokoľvek mi povieš, čokoľvek iných na tebe tak poburuje," vyhlásil pokojne a nespúšťal zo mňa zrak. Mám mu to povedať? Skutočne mu to mám povedať? Naozaj nevyzeral, že by si zo mňa robil žarty. Váhala som a asi si to aj všimol.

,,Občas sa mi... snívajú veci, ktoré sa potom stanú," vysúkala som zo seba napokon.

Zamyslene na mňa hľadel a prikývol, vôbec sa nad tým nepozastavil, nezačal prekvapene otvárať ústa ani nemávol rukou nad tým, aká je to sprostosť. Prvýkrát som videla niekoho reagovať nato takto.

,,Takže si vedela, že prídem?"

,,Áno, teda... videla som vás, ako vravíte mame, že sa so mnou musíte porozprávať. Len to. Opakovalo sa mi to už asi dva týždne."

,,Hm... Zaujímavé," zatiahol a tváril sa, akoby ho to naozaj zaujalo. Nezdalo sa, že by to hral.

,,Ale čo to má spoločné s vami? S tou vašou školou?"

,,Všetko sa dozvieš včas. Teraz musíme doriešiť dôležitejšie veci. Je pravda, že ja o tvojich schopnostiach nepochybujem, na ministerstve však budú chcieť nejaký dôkaz... A obávam sa, že tvoja schopnosť, o ktorej sme sa práve bavili im stačiť nebude. Preto, drahá Elizabeth, ti musím položiť ešte nejakú tú otravnú otázku."

Vôbec som nechápala o čom to hovorí. Aké ministerstvo? Čo im má stačiť?

,,Elizabeth, stalo sa niekedy niečo, čo si si nevedela racionálne vysvetliť?"

,,No hej, takých vecí je dosť. Napríklad minule, keď nám Crox dal písomku z dejepis-"

,,Nie, nemám na mysli niečo takéto. Chcem vedieť, či sa nestalo niečo nadpozemské, niečo... zvláštne?" nabádal ma opatrne. Vycivene som naňho pozrela. No ale toto je moc.

,,Nie, nič také," odpovedala som pohotovo. Fakt sa ma tu niekto snaží dostať do blázninca?

,,Zvláštne, naozaj zvláštne... Ale ja verím tomu, že ty si čarodejnica. Možno si si to nevšimla, popri tvojich víziách o budúcnosti sa ti niečo také možno nezdalo čudné," pokračoval, akoby sa rozprával viac-menej sám so sebou. Vôbec som nechápala o čo mu ide.

,,Elizabeth Reinová, dovoľ, aby som ťa odviedol-"

,,Nie!" skríkla som okamžite a vyskočila som na rovné nohy. Nedostanú ma to cvokárne! V tej chvíli sa ozvala rana rozbíjajúceho sa porcelánu. Obaja sme sa otočili smerom k tomu zvuku. Na druhej strane obývačky ležala na zemi roztrieštená váza, ktorá musela nejakým spôsobom padnúť zo stolíka. Rozbehla som sa smerom k nej, že to upracem.

,,Výborne," počula som sa sebou spokojný Dumbledorov hlas.

,,Čože?" otočila som sa k nemu.

,,Práve si mi dokonale dokázala, že sa v tebe skutočne niečo skrýva," usmieval sa na mňa tým jeho zvláštnym úsmevom. Začínala som nadobúdať pocit, že on neprišiel zobrať do blázninca mňa, on z neho totiž s najväčšou pravdepodobnosťou ušiel.

,,A teraz dovoľ, aby som ťa odviedol do Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Tam, kam patríš."

Mŕtve duše

Fri, 18 Mar 2011 22:37:56 +0100

"Sedem najvyberajneších ľudí z toho mesta mi predá mŕtve duše, hoci všetci budú veľmi dobre vedieť, že ide o podvod!"

"Večera... Večera nebude?"

"Bohužiaľ, nemôžem slúžiť."

Hra na motívy slávneho románu Nikolaja Vasilieviča Gogoľa.

Gogoľ sa pri písaní románu inšpiroval Danteho Peklom a jednotlivé postavy románu vykreslil ako štúdie ľudí, ktorí vo svojej podstate nie sú podlí či zákerní, no akosi priľahko podliehajú svojim vášňam a slabostiam. Vytvoril tak komický, no zároveň hlboko pravdivý a znepokojujúci obraz spoločnosti, v ktorej sa ľudia kvôli svojim slabostiam veľmi ľahko zapredávajú rôznym spoločenským diablom, podvodníkom a pokušiteľom. Z drobných súkromných nerestí tak vyrastá veľké spoločenské zlo.

Naša adaptácia je zároveň aj napínavým príbehom, v ktorom ide Čičikovovi o všetko. Podarí sa mu preštrikovať nepredvídateľnými nástrahami, ktoré naňho čakajú, alebo prehrá všetko - vlastnú dušu aj slobodu?

Na tomto predstavení som bola... hm už to bude možno aj niečo vyše polroka dozadu. No stále ho mám na pamäti, pretože sa mi tam vrylo ako perfektná hra s hlbokou myšlienkou a zanechala vo mne rôzne pocity. Zmiešané, no veľmi pozitívne.

Prinútilo ma k tomu viacero aspektov - od hereckých výkonov (ktoré boli podľa mňa naozaj bravúrne, Richard Stanke v hlavnej úlohe bol proste... no špičkový! Ďalej tam bol Milan Ondrík a ten bol perfektný už len zato, že bol O:). A nesmieme zabudnúť na Evu Pavlíkovú, ktorá podala skvelý výkon, vlastne ako obvykle.), cez scénu, kulisy, tajomnú a tak trochu psychopatickú atmosféru až po neuveriteľne skvostnú hudbu, ktorú sa mi bohužiaľ nepodarilo zohnať :(. Vôbec nikde nie je, to je fakt strašné, lebo ona je vážne úžasná, proste taká psycho-mysticko-tajomne-zimomriavkoidná! Ešte teraz ma zachveje, keď si na ňu spomeniem. Ja fanaticky milujem takéto hry s podobnými námetmi (úchylka? možno!). A tiež milujem DAB v Nitre, kde som na tomto predstavení aj bola (a kam chodím okupovať sedadlá tiež vždy, keď je príležitosť a dobré predstavenie). Naozaj, môžem len vrelo odporúčať, ja osobne by som tomu nič nevytkla, celé celučičké to bolo dokonalé a určite by som si to zopakovala, keby bola možnosť. Bol to neuveriteľný zážitok (ach bože, naozaj nie som schopná jednej, jedinkej vety bez superlatívov?). Viete, ono je to už fakt dávno, čo som to videla, ibaže teraz, keď som si na to spomenula, na tú atmosféru v divadle, proste zažívam dosť fanatistickú chvíľku, pochopte ma. Ale vedzte, že dôvod mám.

Najviac sa mi páčila replika "Večera... Večera nebude?" "Bohužiaľ, nemôžem slúžiť." , ktorú som dala aj do úvodu. Seriózne, doteraz si pamätám, ako to hovorili, to bolo úplne, že... wau! A nevoľníci, ktorí postupne chodili dozadu a nechávali tam topánky, no to bolo proste... psychopaticky perfektné! (áno, som psycho čo sa tohto týka, noa?!). Úplne úžasné stvárnené charaktery postáv. Už by som mala skončiť, lebo mám pocit, že sa len opakujem a ospevujem to. Inak sa však ani nedá.

Koniec bol tak trochu prekvapivý (i keď... keď sa nad tým viac zamyslím v podstate ani nie) a celé to bolo také, že jednoducho som nad tým musela rozmýšľať ešte aj po odchode z divadla :). To sa mi ľúbi, keď to vo mne zanechá tak trochu rozporuplné pocity.

Teda môžem vyhlásiť, že tejto inscenácii sa to naozaj podarilo.

Opäť žiaľbohu - jediné video, ktoré sa na nete dá vyhrabať, aspoň pre akú-takú predstavu.

Úvod čerpaný z DAB, kde si mimochodom môžete pozrieť okrem iného aj galériu :)

Perry Como - Catch a falling star

Mon, 14 Mar 2011 23:11:01 +0100

Na dobrú noc :) Pretože ja sa už pomaly poberám na spánok. Zajtra síce nie je škola (matury - a máme branné ale kto by sa naň sral?;) ), ale ja sa chcem trochu vyspať. Ešte si asi kuknem kúsok Partičky, ak stihnem a možno prečítam nejakú tú stránku z Vianočnej koledy. Inak som si tak uvedomila, že mám nejaký pomýlený mód :D Vianoce dávno za nami a ja som práve dopozerala Lásku nebeskú a pôjdem čítať spomínanú Vianočnú koledu. Nuž čo, niekedy mám chuť na Vianoce aj v auguste, toto je ešte prijateľné.

Takže dobrú noc.

A nechcem počuť žiadne kritiky na tento song, nato máte určený článok nižšie ;)

1.kapitola - Elizabeth Reinová + info

Thu, 10 Mar 2011 20:34:04 +0100

Začala som s niečim celkom novým alebo inak povedané - múze nerozkážeš a ja tú svoju rozhodne nebudem odháňať, keď sa v poslednom čase zjavovala tak málo! Ďakujem ti múzička, že si opäť zavítala. A vnukla si mi dobrý nápad! Za čo ťa uctievam a hneď som rozhodla dať to na papier. Aj keď len wordovský, pre tentokrát :D Naozaj som po dllllhom čase dostala fakt slušný nápad (hovorím o nápade ľudia, nápade! to ešte neznamená, že sa mi moje spracovanie páči..ale to je druhá vec) na KAPITOLOVKU, ktorá by mohla mať aký-taký dej a pri dobrej vôli mojej múzy by mohla byť raz aj dokončená! Ale nebudeme predbiehať a zbytočne dávať prázdne sľuby. Čiže, chcem len povedať, že pri tejto poviedke by ma skutočne zaujímali vaše názory. Viete teda, kde nájdete políčko s komentárom, ďakujem :).

Elizabeth Reinová... alebo nápad, ktorý mi dnes skrsol v hlave. Všetko ostatné teda išlo bokom a ja som sa naplno venovala rozvíjaniu tohto nápadu (nechcela som totiž prepásť jeden zo vzácnych okamihov, keď ma múza nakopne!) a nižšie zbadáte výsledok. Alebo začiatok. Whatever. No, každý príbeh sa musí nejako začať (a niektorý aj nudne ako tento môj). Takže to berte s rezervou.

Dej sa bude odohrávať v záškodníckom období (hej, konečne, KONEČNE píšem niečo takéto! Prečo som to doteraz nerobila, keď to obdobie milujem?!) a okrem hlavnej postavy Elizabeth sa tam samozrejme zapletú záškodníci, staré známe postavy a aj nejaké tie nové, mnou vymyslené. Viac vám ale nepoviem. Nechajte sa prekvapiť (snáď príjemne.. hm) A zabudla som povedať asi to najhlavnejšie :D Je to HP fanfiction, of course.

1.kapitola - Elizabeth Reinová

,,Eliz, zlatko, večera je na stole!"

,,Idem, mami..." zakričala som smerom ku kuchynskému oknu, zatiaľ čo som sa neochotne zviechala zo zeme. Ležala som na čerstvo pokosenej tráve a vychutnávala som si pohľad na zapadajúce slnko. Zbožňujem, keď sa môžem len tak, bezstarostne, vyvaliť do trávy a sledovať lenivé oblaky, ktoré sa pomaly kĺžu po modrej oblohe.

Došuchtala som sa do kuchyne a zasadla rovno ku stolu. Jedlo vábne voňalo - mamine kulinárske schopnosti boli naozaj bravúrne, to musel uznať každý normálny človek (alebo aspoň ten, ktorý mal na poriadku chuťové poháriky).

Začali sme jesť, najprv mlčky, no ja som vedela, že každú chvíľu ma mama zavalí otázkami, bolo len otázkou času, kedy sa k tomu odhodlá.

,,Elizabeth, musíme sa porozprávať." No jasné, už je to tu. Prišlo to samozrejme skôr, ako som stihla vypadnúť, do šľaka. Neochotne som od seba odsunula misku s jedlom a veľmi som sa musela premáhať, aby som sa pozrela mame do očí. Presne som vedela, čo bude nasledovať. Už ma to unavovalo, pretože takýchto rozhovorov sme si užili až-až. Naozaj nechápem, prečo to ešte stále nevzdala a nezmierila sa s tým neodškriepiteľným faktom. Som proste menej normálna. Ľudia to často hovoria. Aj ja to o sebe tvrdím.

,,Zase mi volali zo školy." Prekrútila som očami - takto to začínalo vždy. Táto veta už bola v našej domácnosti pomaly používanejšia, ako nejaký pozdrav. Smutné, skutočne smutné.

,,Elizabeth, naozaj by si s tým mala prestať."

,,Ale mami, veď ja nič nerobím!" skríkla som na svoju obranu. Hovorila o tom, akoby som fajčila alebo čo!

,,Nezvyšuj na mňa hlas. A o tomto sme sa bavili už nespočetnekrát. Vraj si opäť šírila nejaké poplašné správy o tom, že Lextonová bude mať autonehodu. Uvedomuješ si vôbec, čo to rozprávaš?"

,,Ja som nič nešírila!" ohradila som sa naštvane, v duchu som preklínala tú kravu Ninu. Musela nás počuť, keď som to na wécku hovorila Diane. Och, určite to počula a prekrútila to v môj neprospech. Nechápem, ako môže byť niekto taký zadubený!

,,To je jedno, ale vie o tom celá škola! Elizabeth, naozaj s tým musíš prestať, ľudia si už kadečo myslia. Toto už nie sú žiadne žarty!"

,,Ale ja som skutočne nič nešírila! Povedala som to len Diane a niekto nás musel počuť..."

,,A načo vôbec takéto niečo rozprávaš? Nemáš na to žiadne právo!"

,,A oni nemajú právo počúvať cudzie rozhovory a rozvláčať zavádzajúce informácie po celej škole!" zhúkla som na ňu rovnakým tónom. Prestávala som sa kontrolovať. Už som toho mala naozaj dosť. Prudko som sa zdvihla zo stoličky a svoj dramatický odchod som zakončila poriadnym tresknutím dvier. Tak, mám pocit, že môj výkon by mohol pokojne konkurovať mnohým hercom v nejakých dramatických seriáloch.

Zase je to tu. Stále je to tu! Stále je to o tom istom. Nechcela som si pripustiť, že Diana by to niekomu povedala. Určite nás niekto musel počuť! Ale mne to už bolo aj tak jedno, unavovali ma tieto ustavičné hádky s mamou a pohľady ostatných, akoby som nemala všetkých päť pohromade.

Akoby som mohla zato, že sa mi snívajú veci, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou skôr či neskôr skutočne stanú?! Nie, vážení, ja som o to skutočne neprosila. Lezie mi to na nervy a nie je to žiadna výhra, akoby si mohol niekto mylne myslieť. Nesníva sa mi totiž, že na druhý deň nám tá stará harpya švacne neohlásenú písomku z matiky. Ani to, že Crox sa ma chystá vyvolať z dejepisu. Ani to, aké čísla mám natipovať v lote, aby som vyhrala jackpot. Proste nič osožné! Snívajú sa mi len zriedka nejaké udalosti, ktoré poväčšine mávajú katastrofálny scenár. A k čomu to je? K ničomu! Ľudia tomu jednoducho neveria a tak sa tomu ani nedá zabrániť.

Z myšlienok na prerušilo tiché zaklopanie. Nereagovala som, len som sa otočila na posteli na druhú stranu, aby som nevidela na dvere.

,,Elizabeth?" Samozrejme, vojdeme v pohode aj bez povolenia. Veď máme titul mama tak prečo nie?!

,,Nechcem sa rozprávať," odvetila som zaťato a ani som na mamu nepozrela. Ako inak, ignorovala to a bez ďalších okolkov za sebou zavrela dvere.

,,Práve mi volali, že ... Lextonová mala nehodu."

No to sú mi veci! Skutočne nečakané, kto by to bol povedal?

,,Aha," odvetila som sucho a tým som sa snažila dať najavo, že rozhovor sa skončil.

,,Neviem čo si o tom mám myslieť..." začala mama, no ja som ju prerušila: ,,Čo keby si sa mi pokúsila aspoň raz v živote veriť?!" otočila som sa na ňu a zbadala som ju, ako tam bezradná sedí na kraji mojej postele.

,,Snažím sa, ale dosť mi to sťažuješ," povedala po chvíľkovej odmlke, potom vstala a bez ďalších rečí odišla. No, bravúrne riešenie, fakticky.

Ľahla som si na chrbát a mlčky som hľadela na strop. Tomuto sa hovorí podpora rodiny. Neverí mi, dokým jej nepríde pod nos úplne očividný dôkaz a ešte ani potom nie. Hlavou mi vírili rozzúrené myšlienky, ani neviem ako dlho som takto ležala.

,,Musím sa porozprávať s vašou dcérou."

,,Elizabeth!"

,,Elizabeth Reinová, ty si čarodejnica."

,,Ja? Nebuďte smiešny."

,,Vitajte na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej!"

,,Elizabeth? Elizabeth!"

Precitla som nato, ako mnou niekto lomcuje. Kým som sa stihla spamätať a uvedomiť si, že to bola mama, prešla asi minúta. Alebo koľko. Prestávam mať prehľad o čase.

,,Eliz, si v poriadku? Rozprávala si zo sna." Pozrela som na mamu a všimla si jej ustarostený pohľad.

,,Rozprávala som? A čo?"

,,Neviem, keď som sem prišla, už si bola ticho. Ale z kuchyne som počula niečo o nejakej strednej škole... Tuším to začínalo na R.... Roktoská alebo niečo také."

,,A čo s ňou?"

,,Neviem, bol to len nejaký sen, zlatko. Ale radšej som ťa zobudila, lebo si kričala..."

,,Kričala som?" úporne som sa snažila rozpamätať sa. No všetko bolo akési tmavé, zahmlené. Pošúchala som si oči a posadila som sa na posteli.

,,Hej, vraj sa všetci zbláznili. Bolo to chvíľu potom ako som prišla do izby. Tak som ťa radšej zobudila..."

,,Hm, zvláštne..." zamrmlala som si skôr pre seba ako pre mamu.

,,Spravím ti čaj, čo ty na to?"

Prikývla som. ,,Ďakujem."

Keď som ostala v miestnosti sama, opäť som sa snažila rozpamätať na ten sen. Bolo to zvláštne, lebo väčšinou som si všetky sny pamätala a to veľmi detailne... Rozhodla som sa tomu snu nevenovať pozornosť, veď keď si ho nepamätám zrejme nebude až taký dôležitý. A vytlačila som ho z mysle, ako všetky nepotrebné myšlienky.

V tej chvíli zazvonil telefón, položený na nočnom stolíku. Svietilo na ňom meno "Diana".

,,El? Hm El počuj..."

,,Áno, viem! Lextonová mala nehodu, už volali mame. A mala som problémy, lebo niekto to poved-"

,,Nie, El... To som nechcela. Teda viem o tom, ale.. Mám pocit, že by sme sa už nemali kamarátiť." Zaznelo po dlhom váhaní a mňa to zarazilo tak, že som nebola schopná žiadnej normálnej odpovede.

,,Čo..? Čo to hovoríš Di?"

,,Naozaj mi je to ľúto... No mama povedala, že tie tvoje vidiny nie sú normálne a že ani t-... No proste, zakázala mi s tebou udržiavať akýkoľvek kontakt. Aj teraz volám potajme." Mlčky som počúvala hlas vychádzajúci z mobilného zariadenia a neverila som vlastným ušiam. Toto určite nie je pravda. Toto sa nemohlo stať. Možno sa mi to len sníva. Ale konečne to bude niečo, čo sa nesplní. Hlas, ten známy hlas, ktorý znel odrazu tak vzdialený však ešte neskončil. Ešte sa zrejme rozhodol potrápiť ma viac.

,,Ty si.. o tom povedala mame?" otázka, ktorú vyslovili moje ústa takmer nečujne zavisela vo vzduchu a zostala nevypovedaná.

,,Vieš, keby to bolo na mne... Ja proste za to nemôžem... Prepáč mi to, naozaj prepáč, Elizabeth, nemôžem inak. Tak.. sa maj." A zložila. V slúchatku sa ozýval už len odporný pípajúci zvuk, ktorý túto nepríjemnú pravdu potvrdzoval.

2.kapitola - Zubaté smrtky a fanatizmus

Wed, 09 Mar 2011 22:23:56 +0100

Viete, ono je to naozaj krásny pocit, keď sa na vás každý vysere. Respektíve, aby som nepreháňala - každý, koho práve potrebujete. Vôbec nevyvolávam ako krava celý boží deň spolužiačke, aby mi vysvetlila jedno učivo z chémie, ktoré nechápem lebo som chýbala. Vôbec som je nehovorila, že jej budem volať. Vôbec sa na mňa nevysrala. Vôbec nechytám vražedné sklony, keď počujem ten pridrbaný debilný! hlas "Nula, deväť...... číslo je momentálne nedostupné. Zavolajte neskôr prosím!" Vôbec nie som vytočená!!! Ach a aby som náhodou nezabudla - ďalšia spolužiačka - napíšem jej a odrazu je offline :) Ešte lepšie! Ojój! Len do mňa! VYSERTE SA NA MŇA VŠETCI, čo budeme trocháriť.

No a moje stavy majú aj odôvodnenie - dnes písali z chémie a keďže zajtra máme chémiu tiež, je viac ako pravdepodobné, že tá stará rozkvasená ropucha by mi šmarila písomku, bezohľadu nato, že som týždeň chýbala a že som prvý deň po chorobe v škole. Klasika. Preto som sa rozhodla vyriešiť si to po svojom - idem na strojček. A nezaujímama to, že hneď po chorobe budem mať v slovníku ospravedlnenku od zubárky. Akokoľvek debilne to bude vyzerať a pôsobiť. Ale ja nehodlám dostať od tej svine 5 a potom sa na konci roka zmieriť s trojkou, pretože pri nej by som to už ťažko opravila viac. Takže takto nejak. A to je aj jeden z dôvodov, prečo toto uverejňujem. Potrebovala som sa vyventilovať, no nechcela som tomu venovať celý článok.

Fajn, prepáčte mi tento môj nervný príspevok, no skutočne som to musela zo seba dostať. A kde inde ako na mojom milovanom blogu?

Kapitolu som po sebe nečítala, takže sorry za prípadné chyby. Hm, a reálne uvažujem, že sa konečne vrátim k Novej etape, avšak najprv si musím dohnať všetky tie sračky v škole, čo som zameškala a dopísať milión päťsto písomiek, do ktorých sa medzičasom s istotou navalia ďalšie 2 milióny. Takže môžete to očakávať veľmi skoro.

Ach, ako ja milujem tú pridžubanú školu, poľutujte ma, a vlastne ani nemusíte, už to robím sama.

~°~

,,Uhni, ty vypasený brav, nevidím!" Áno, aj toto bol jeden zo "slušných" spôsobov Petrinho vyjadrovania. Avšak mám pocit, že sa už našlo len málo jedincov, ktorých by to ešte dokázalo prekvapiť. "Tučný brav" alebo chlapec, ktorý bol tak trochu viac pri sebe, na ňu len vrhol otrávený pohľad a trochu sa posunul. Kútikom oka som si všimla Elenu, ktorá naňho hádzala ospravedlňujúce pohľady, avšak tak, aby si to Petra nevšimla. Ach, svätá Elena. Vždy sa ju snažila vytiahnuť zo šlamastiky a vždy za to dostala len hubovú polievku, pretože podľa Petry je vraj len príliš "slušná a morálna".

,,Slečna svätica, videla som ťa," zamrmlala Petra a ani sa neunúvala odtrhnúť pohľad od hracej plochy, na ktorej sa vlastne nič nedialo, keďže zápas ešte nezačal. No Petra nebola ochotná nechať si ujsť ani len sekundu. ,,Héj, ty mastná riť, koľkokrát ti mám opakovať, že nevidím?!"

,,Sklidni hormón, ešte to ani nezačalo!" odvetil jej tak trochu piskľavým hlasom "tučný brav" či "mastná riť", ktorý si dnes zrejme vybral naozaj zlé miesto na sedenie.

,,Ty do koho vyskakuješ?!"

,,Hej, drsňačka, naozaj by si sa mohla trochu upokojiť," zasiahla som vo chvíli, keď sa to zdalo dosť aj mne.

,,Ohohó, takže zo slečinky sa nám stáva tiež svätica? Viete čo, už ma serete. Je to s vami na nevydržanie."

,,Aj my ťa máme rady," odvetila som jej s úsmevom a potom som pokračovala, ,,ale nechci ma vytočiť, dosť čo tu vôbec sedím, už len to je úspech. Tak si dávaj bacha, nemám náladu na tvoje útočné nálady."

Petra na mňa chvíľu neveriacky civela, až som mala pocit, že som to trochu prehnala. Potom ma však silno štuchla a neveriacky sa zasmiala. ,,Takto sa mi to páči!" A následne nato pozrela na Elenu spôsobom, akože "máš sa ešte čo učiť". Mlčky som pokrútila hlavou a pozrela som na displej mobilu, sedeli sme tam už 10 minút.

,,Začne to vôbec niekedy?" spýtala som sa ironicky. Práve v tej chvíli sa ozval hlas komentátora, ktorý oznamoval, že zápas sa začína. Pre pána.

,,Zubatééééé smrtkyyyyyyyyy!" zahučala odrazu Petra tak, že mi až zaľahlo v ušiach.

,,Preplo ti?!"

,,Tam sú!!! Nevidíš?!"

,,Kto?"

,,Zubaté smrtky, preboha!"

,,Žiadne smrtky tu nevidím, Peťa," odvetila jej Elena a pozrela na ňu s pohľadom plným obáv o jej duševné zdravie.

,,To má z toho životného štýlu. Už si po ňu idú. A dokonca je ich niekoľko. Pána, nikdy som si nemyslela, že je ich viac," odpovedala som Elene a tiež som na Petru uprela ustarostený pohľad. ,,Peťa, v pohode. To ustojíme."

,,Ach, vy kravy. Zubaté smrtky. Tam!" prekrútila podráždene očami a ukázala priamo na hraciu plochu. Už sa pomaly zapĺňala hokejistami, ktorí sa ležérne premávali po ľade.

,,Asi si myslí, že oni sú tie smrtky," zašepkala mi Elene vystrašene. ,,Mali by sme niečo podniknúť, lebo jej úplne preskakuje," šepla mi a kútikom oka pozrela na Petru, ktorá nespúšťala nadšený pohľad z ľadu.

,,Retardy! Sa pozrite na ľad!"

,,Veď práve to, že sa pozeráme a žiadne-..."

,,Baš, fakt sú tam smrtky."

,,Čo?.." Uprene som sa zadívala na ľad a až po chvíli mi to došlo, keď som na jednom z dresov uvidela niečo, čo sa nápadne ponášalo na vyobrazenie smrtky.

,,Ty kokos. Debilnejší názov si dať nemohli?"

,,Je pre nich výstižný. A ty nepapuľuj, nerozumieš tomu," okamžite ma uzemnila Petra. Zjavne bola naštvaná, ako sme si z nej robili pred chvíľkou srandu.

Civela som na postavičky pohybujúce sa po ľade, dosť nezaujato, v podstate som ani nevnímala čo sa tam deje. Puk lietal z jednej strany na druhú, ľudia šialene výskali, skandovali, hulákali (táto časť sa týkala špeciálne Petry), občas zazneli smutné reakcie, keď sa niekomu nepodarilo skórovať a toto sa opakovalo celý čas. Hm, fakt zábava. Mňa niekedy tento šport bavil? To naozaj? Sedela som ako kôpka nešťastia, až kým ma z myšlienok nevytrhol až priveľmi hlučný rev všetkých naokolo.

,,Vyhrali! Vyhrali!!!!!!!!!! Zubaté smrtky vyhrali!!!!!!!" vrieskala mi Petra oduševnene do ucha a ja som sa snažila tváriť aspoň trochu zainteresovane. ,,Videla si ten Wrightov triumf na konci?! Ty voleeeee."

,,Jasné, videla." Nadšene som prikývla, keď ma naradostene objala. Nie, ľudia, nevidela som nijaký triumf, dokonca ani nijaký koniec. Asi som dosť otrasná kamoška. Ale čo už. Nepočula som polovicu z toho, čo mi vlastne Petra zjapala rovno do tváre. Konečne som sa mohla nadýchnuť, keď ma Petra pustila zo svojho oduševneného objatia (a príliš silného, podotýkam) a otočila sa s Elene. Celé toto šialenstvo bolo akosi mimo mňa. Cítila som sa, akoby som bola v nejakej bubline a všetko toto, čo sa tu dialo, sa ma nijako nedotýkalo. Bol to naozaj zvláštny pocit.

,,Barbora! Poď rýchlo so mnou, musím stihnúť Smrtky!"

,,Čože? Ale ja.. Nech ide Elena."

,,Elena išla za Mirou, no tak Baša!"

,,Ach, no dobre." Pristala som napokon a spolu s euforickou Petrou sme bežali dole smerom ku šatniam. Aj keď naozaj netuším, prečo z toho robila také haló, veď to boli len nejakí vysokoškolskí hráči, nič extra...

,,Áaaaah! To je Swan!" zrúkla Petra, div neodpadla. Už som naozaj čakala len nato, kedy sa tu skláti. Ty kokos, nevedela som, že je tak posadnutá hokejom. Povedala mi, že ho má rada. Nepovedala mi, že je šialená fanatička.

,,Musím si vypýtať podpis. Pre boha. Počkaj ma tu!" Zhúkla a už jej nebolo. Neveriacky som za ňou pozrela. Hm, super. Ďakujem teda. Oprela som sa znudene o stenu a čakala som. Odrazu sa zo šatne vyrútilo niekoľko chalanov, zjavne si ma nevšimli, lebo živo debatovali o priebehu zápasu. Do riti! Čo teraz? Kúsok odo mňa som zbadala veľkú otvorenú skrinku. Bez rozmýšľania som do nej vbehla a privrela som zvnútra dvere. Skvelé. Cez malú štrbinku som videla von.

,,Hej Deny, dobre si to zaklincoval," zvolal jeden z chalanov. ,,Musíme to dnes osláviť," zakričal naňho druhý.

,,Snažil som sa. Jasná vec, len si vezmem veci."

A odrazu som len začula približujúce sa kroky. Do riti, to snáď nie!!! Svetlo zo štrbinky zmizlo a o chvíľu ma ožiarilo, keď sa dvere na skrini predo mnou otvorili.

A good year

Tue, 08 Mar 2011 14:24:30 +0100

Ono... v prvom rade je to dosť odveci, pretože si myslím, že prvý článok v tejto rubrike by mal patriť nejakému môjmu výsostne najobľúbenejšiemu filmu, minimálne :). Avšak ja namiesto toho píšem o niečom, čo som len 2 razy videla v telke, nemám to ani stiahnuté. Ale čo nie je, môže byť.

Proste... Ako vravím, tento film som videla náhodne v telke a páčil sa mi.

Mal myšlienku, krásnu hudbu a hlavne kvôli tej hudbe som sa doňho asi zamilovala. Proste nádherný soundtrack. Marc Streitenfeld podľa mňa odviedol kus dobrej práce. Dokonale to tam pasovalo.

Max Skinner ako malý chlapec chodil do vinice svojho strýka Henryho, kde si vychutnával tenisové zápasy, šachové partie a rôzne iné aktivity. On je hlavná postava, okolo ktorej sa celý príbeh odohráva. Pohľad na jeho detstvo nám viac-menej sám predostrie, prostredníctvom spomienok, ktoré sa mu vynárajú po príchode na vinicu. Medzičasom sa totižto z neho stal cynický londýnsky biznismen, ktorý sa zaujíma len o seba a o biznis.

Odrazu sa objaví správa, že strýko Henry zomrel, a nezanechal po sebe žiaden závet, vinica teda pripadá Maxovi. Jemu to príde práve vhod a tak pocestuje do Francúzska obzrieť si pozemok, rozhodnutý ho dobre predať.

Stretnú ho však mnohé prekážky, spomienky, do jeho života vstúpi žena a poriadne sa to celé zapletá. Dokáže sa Max zmeniť?

A good year alebo aj Dobrý ročník podľa mňa určite stojí za pozretie. Nie je to síce najlepší film, aký som videla, ale je to taká oddychovka. Mne sa páčil. A ešte k tomu aj prostredie bolo krásne.

A trvám sa svojom, že soundtrack sa rozhodne oplatí vypočuť si! :) Takže tu je malá ochutnávka (pretože v traileri ho nedali, debili, neviem prečo tam trepli Lolitu a hento :/)

1:25 - táto pasáž je úplne super. A potom po chvíli je to už zase tak fajn pohoďácke.

Ľúbim tú hudbu :))

A Good Year (USA, 2006, 118 min.)
Réžia: Ridley Scott. Scenár: Marc Klein. Kamera: Philippe Le Sourd. Hudba: Marc Streitenfeld. Hrajú: Russell Crowe, Albert Finney, Marion Cotillard, Freddie Highmore, Archie Panjabi, Ali Rhodes, Tom Hollander, Valeria Bruni-Tedeschi

And even with the lights out we'll glow

Tue, 22 Feb 2011 13:32:58 +0100

Pekný deň :). Nikdy by som nebola pomyslela, že trochu slnka mi dokáže zdvihnúť náladu. Mne. Mne, osobe, ktorá už vo svojej podstate miluje jeseň. Nuž ale, asi to bude tým, že nie je teplo. A ďalší dôvod na radosť by mohol byť napríklad taký, že som nebola v škole :) Teda nie som. A nie, nemám prázdniny, tie som mala minulý týždeň.

O dôvodoch, príčinách, mojich počinoch a mnohých ďalších nezaujímavých veciach sa dozviete po reklame. Aneb niekde nižšie medzi riadkami.

Vlastne ani nemám nejaké super prevratné novinky. Všetko ide po starom, v podstate. Len mám opäť chuť niečo sem písať. To sú ale zmeny, čo?

Nie, vlastne na to mám nejaké dôvody. Som si tak uvedomila, ako som sa za ten rok a pol zmenila. Fakticky, ľudia, nechcela som si to doteraz priznať, no už sa mi otvorili oči. Nechcem sa vyhovárať na strednú, ale fakt na tom niečo bude. Ľudia sa menia, či sa nám to páči, alebo nie. A mne sa to vôbec nepáči. Ako som vôbec mohla prestať počúvať na dennom poriadku svoju najobľúbenejšiu skupinu všetkých dôb? Ako som mohla vymeniť moje staré dobré pecky za nejaké nové sračky? Dobre, až tak zle na tom niesom, aby som počúvala Prijebera, ale aj tak, kam sa podeli moje priority?!

Hanbím sa za to.

Niekedy mám chuť vrátiť sa na základnú školu a bezstarostne si tam prežívať. Vstávať ráno o 7:20 a prebehnúť pár krokov cez ulicu, ocitnúť sa v škole a nemusieť sa nič učiť. Prísť domov skôr ako o tretej hodine poobedňajšej, šmariť tašku bokom a robiť si čo len chcem. Cvičiť na klavíri (dobre, po tomto naozaj netúžim, teda aspoň nie také to cvičenie z donútenia a chodenie na hodiny klavíra, bleh), ísť von aj v iný deň ako v piatok, či sobotu. Stretávať sa so spolužiami na "školáku" a hrať nejaké loptové hry, len tak sa flákať. Proste... ach. Kde sa podeli tie časy? Kde sú tie časy, keď sme sa s najlepšou kamoškou schovali pred susedou v kope sena a tam si sľúbili priateľstvo až za hrob? Alebo utekali pred capom, šplhali sa po stromoch, jedli kyslé jablká, vyšplhali sa na strechu škôlky a tvárili sme sa, že je to náš Rokville? Kam sa pominulo mojich krásnych jedenásť, keď som skutočne dúfala v to, že v schránke nájdem list z Rokfortu?

Kde sú všetky tie krásne bezstarostné ROKY?!

Nevravím, že teraz mám nejaké skutočné starosti, ešte stále som decko a nič okrem školy ma ťažiť nemusí. Ale čo potom?! Ani nie o rok budem mať 18. Ľudia, ruku na srdce, viete si ma predstaviť ako zodpovednú dospelú osobu? Dobre, väčšina z vás ma nepozná. IBAŽE sa si to neviem a nechcem predstaviť!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Fakt nie. Je to niečo nepredstaviteľné, smiešne a ironické. Ale čo z toho, keď sa aj tak stmhlav, každú sekundu, dokonca aj túto, približijem práve k takému niečomu?

Zastavte niekto čas!

I'm slidin on the rainbows of my childhood dream.

Kam sa podelo toto bezstarostné dievčatko?

Chcela by som byť opäť ním...

1.kapitola - Piate koleso na voze

Sun, 20 Feb 2011 22:28:03 +0100

Neviem, čo je to so mnou ale dostala som nehoráznu chuť pridať niečo. A tak je tu toto. Škoda, že tú chuť nedostávam častejšie, ako len raz za mesiac (aj to je moc :D). A ja idem spať, pretože zajtra škola. Po týždenných prázdninách, ktoré ušli ako voda... Ale boli super! Ja som si ich užila :). Najmä piatok by stál za zmienku, ale necháme si to radšej pekne pre seba.

Dva články za jeden deň, to sa tu snáď ešte ani nestalo :D (dobre stalo, ale náruživé začiatky nerátam). No, berme to ako rezervu ak sa zase dlhšie neozvem (čo sa myslím aj s najväčšou pravdepodobnosťou stane).

Inak, keby niekto nevedel - je to voľné pokračovanie Život ťa najviac prekvapí, keď to najmenej čakáš.

A ešte niečo, nehorázne sa teším na piatok, už aby bol! Nech to ten týždeň v tej diere nejako prežijem... A potom ďalší a ďalší... a ďalší.

Zdar s vami, drahí.

~°~

Stála som na rohu našej uličky a nepatrne som si len tak sama pre seba pokrútila hlavou, aby som vyjadrila svoj nesúhlas, alebo skôr nespokojnosť s momentálnou situáciu. No, dajme tomu, že táto veta vyznela až príliš inteligentne. Takže inak - ten chmuľo sa ma opäť rozhodol zanedbať kvôli svojim veciam. Večne je to tak a ja mu to večne tolerujem. Áno, často sa samej seba pýtam, či som celkom v poriadku, no odpoveď akosi neprichádza. Ktovie prečo, možno len moje mozgové bunky (ak tam vôbec nejaké mám) nechcú prijať tento jednoduchý a neodškriepiteľný fakt - som na druhej koľaji, druhom mieste, piate koleso na voze alebo akokoľvek inak si to pomenujte. Napriek tomu to však trpím, áno, niet pochýb, že som nenormálna. V hlave to mám narušené, poškodené, nejako zvláštne poprekrúcané či celkom iné ako sa na bežného, priemerného človeka patrí.

Hľadela som na jeho vzďaľujúci sa chrbát a cítila som sa akosi zvláštne ponížená. Nie, neponížil ma, nikdy to nespravil a predpokladajme (buďme pozitívni!), že to ani nikdy nespraví. No moje ego utŕžilo ranu priamo do imaginárneho srdca, keď sa rozhodol uprednostniť svoj koníček predo mnou. Celkom tak, dostalo nakladačku a nepomohli ani jeho slová s chabými ospravedlneniami. Zhlboka som si vzdychla. Nuž čo, musím si zvyknúť na život odvrhnutého, nechceného tvora, živoriaceho z nejakých kalných predstáv nereálneho, vysnívaného sveta. Fuh, celkom nenáročná úloha. Hravo ju zvládnem, prečo by mi to aj malo robiť nejaký problém? Na strednej som nepatrila k povestným vychýreným obľúbencom, ani som nijako inak nevynikala. Jednoducho som bola. Ja, sama sebou, ja, niekedy taká, inokedy onaká. Niekto ma mal rád, niekto nie, niekto ma ignoroval, niekoho som ignorovala ja a väčšina nevedela, že existujem. Bol to fajn život, v podstate. Stredná škola.

No teraz stojím tu, v inom meste, s inými ľuďmi a mám pocit, akoby som to bola aj iná ja. Niekedy sa nespoznávam. Toto som nikdy nechcela dopustiť a odrazu neviem, či to čo robím, je správne alebo nie. Nedokážem to posúdiť. Moje priority sa zmenili, no zmenila som sa i ja. Teraz to už vidím. Ale čo z toho, keď sa nedokážem vrátiť? Akoby sa cesta späť uzavrela, nemohla som ju nájsť, nemohla som po nej vykročiť. Niečo mi bránilo. Ale čo? Tú prekážku som jednoducho nedokázala prekonať, akokoľvek som sa snažila.

Rozmýšľajúc som sa vliekla smerom k intráku. Áno, teraz som bývala v ňom, domov som to totiž mala kusisko cesty. Pravdupovediac, bola som tam sotva mesiac a za ten čas som to tam dokázala celkom kvalitne znenávidieť. Fajn, nenávisť je silné slovo, tak či onak, domov je domov.

Prešla som budovou a namierila si to rovno na izbu. Bola som na nej s ďalšími dvoma babami. Podľa mňa som obišla ešte celkom dobre, ako som už mohla zistiť, chodili sem naozaj rôzne exempláre. Nedalo sa však povedať, že by tieto boli tak úplne "normálne". Ale, povedzme si narovinu, kto z nás toto o sebe môže prehlásiť? Ani ja dokonca.

,,Barborá!!!" zhúkla na mňa hneď za príchodu Petra. Bola to šibnutá extrovertka, ako si mohol domyslieť každý hneď na prvý pohľad, pokiaľ teda nemal šedý zákal alebo niečo tomu podobné. Čierne vlasy ostrihané na mikádo jej zdobilo mnoho extravagantných melírov. Jej oblečenie nebolo o nič menej výstredné. Mala som ju však celkom rada, bola tak správne padnutá na hlavu.

,,Kde si trčala?! Zase s tým tvojím milovníkom?"

Len som sa uškrnula, vždy dokázala veci, či osoby nejako originálne pomenovať. Nemala som v úmysle sa s ňou dnes hádať, síce sme to vždy robili len zo srandy, dnes som na to nemala silu.

Moja druhá spolubývajúca, Elena, by mohla stvárňovať Petrin presný opak, čo zrejme aj robila. Bola tichá, rozhľadená a vždy milá, ochotná pomôcť. Taký ten prototyp dokonalej mladej ženy, ktorá má úžasné predpoklady to v živote naozaj ďaleko dotiahnuť. Nuž hej, niekedy to vedelo byť otravné, mať po boku niekoho dokonalého a vždy stáť v jeho tieni. No ako sa vraví, sila zvyku skutočne existuje. A keď ste si už teda zvykli na tú dokonalosť, dalo sa to znášať. Bola naozaj fajn, keď ste sa s ňou do istej miery zblížili. A dokázala poradiť takmer vo všetkom, čiže sa chtiac či nechtiac postupne stávala mojim odborným poradcom.

Keďže do večera bolo ešte ďaleko a ja som nemala žiadne plány na zvyšok dňa, pretože ma istá osoba tak nekultúrne odvrhla, nevedela som čo s tým. Vtedy však opäť zasiahla Petra a ubránila ma pred dumaním, čo robiť.

,,No zlatko, teraz sa už z toho nevykrútiš. Ani tvoj princ na bielom koni ťa už nespasí," zasmiala sa hrdelným hlasom a potom pokračovala, ,,Ideme na zápas." Nebola to žiadna otázka, žiaden návrh. Použila jednoduchú oznamovaciu vetu, ktorou jasne dávala najavo, že nemám na výber.

,,Musím?" opýtala som sa s iskierkou nádeje v hlase, no vedela som, že je to už vopred prehraný boj.

,,Ide dokonca aj Elena. Tak sa upokoj. Nezabije ťa to. Len ak nepôjdeš budeš zabitá."

Rezignovane som si vzdychla. No fajn, to zas bude "zábava". Hokej?

Na strednej som ho milovala. Odrazu sa vo mne niečo zlomilo a ja som naň zanevrela. Nemala som najmenšiu chuť sledovať tých univerzitných nafúkancov prevláčajúcich sa na ľade, ktorí sa tvárili, akoby práve išli spasiť svet. Nie, nie, nie. Neznášam hokej.

Avenged Sevenfold - Seize the day

Sun, 20 Feb 2011 16:53:02 +0100

Áno, ja viem, že mal byť článok o Paríži a už pekne dávno, ale ešte nie je dopísaný. A chcem si na ňom dať záležať. Takže raz sa dočkáte, nejdem nič sľubovať, lebo to aj tak nedodržím. A áno, zmenila som dizajn, ale keďže sa mi akosi rapídne začali množiť články o zmene dizajnu, rozhodla som sa, že tentokrát článok nenapíšem. Dizajn bol zmenený včera, mimochodom. Paríž môj najmilovanejší ♥.

Namiesto toho pridavám hudbu. Hej, je to práve to, čo mi zaberie najmenej času, som proste lenivá na niečo iné. Inak už poctvio píšem pokračovanie tej poviedky pod týmto článkom (nechce sa mi písať názov a asi ho aj tak zmením, pretože je príliš dlhý... nuž), keďže ma do toho dokopáva istá osoba! (ale ja ju mám aj napriek tomu sakramentsky rada, hm:p ). A, vraj som sa od tej prvej série zlepšila, takže asi sa to tu vyskytne :).

Nič sa mi nechce ľudia. Ale zrejme sa už budem ozývať častejšie, pretože chcem obmedziť tú odpornú sociálnu sieť, zvanú fuckbook a radšej čas pri počítači využijem osožnejšie, písaním nejakej tvorby, poprípade článkov. Hej, teším sa :D. A možno ste si všimli, že pribudla nová rubrika. Na divadelných doskách. Keďže divadlo ľúbim a niektoré predstavenia, na ktorých som bola, naozaj stoja za zmienku, bola by škoda nevyužiť to. Takže zrejme viete o čo v nej bude kráčať. Ak nie, prvý článok vám to určite napovie.

Ešte nejaké novinky.. Hm. Spísali sme s kamoškou zoznam vecí, na ktorých musíme popracovať, ktoré musíme zlepšiť a ktoré obmedziť. Takže sa idem snažiť začať tým riadiť. Jednou z nich je aj viac sa učiť, pfuj. Takže idem na to.

Držte mi palce, aby mi to vydržalo čo najdlhšie.

Milujem túto pesničku. Ona je tak neskutočne úžasná, že to ani možné nie je. Srdcovka, velikánska srdcovka. A Matt je tam k sežrání. K Synystrovi sa snáď ani vyjadrovať nemusím, fúha. Fúha, fúha. Na konci ako sa otočí. To iba mne sa zdá také sexy? Asi. A jeho hra na gitare. Hej, som zaťažená na gitaristov, zistila som. Zaťažená na a7x. A vôbec mi to nevadí!

15.kapitola (Epilóg) - Nič netrvá večne?

Fri, 21 Jan 2011 21:36:56 +0100

Tak a je to tu. Kratučký epilóg. Koniec tohto fiaska:D. Ale nie, až tak by som to zase nezhadzovala, nie som na to síce hrdá ale bolo to písané pre niekoho významného a to ma núti mať to aspoň trochu rada. Spomínala som to na začiatku ale patrí sa to povedať aj takto na záver. Takže, Bibs, toto je pre teba :D. No samozrejme o tom vie a čítala to už.. fú. Dávno. Za čerstva :D A ozaj, dúfam si to práve teraz užívaš na tom IK :))

A čo ešte povedať... Už asi nič, fakt to nie je nejaké umelecké dielo, ľahké čítanie bolo zámerom, romantika taktiež. Hádam to splnilo aspon z časti účel. Voľné pokračovanie pripadá v úvahu. Ale keby, tak už bude hádam o kúsok kvalitenejšie, aj keď.. kto vie. :D

A ešte jedno dôležité ozaj! Veľké ďakujem každému, kto si prečítal čo i len jednu kapitolu, čo zanechal iba jeden komentár - ani neviete, že ste ma povzbudili. A jedno MEGA veľké tým, ktorí to vydržali až do konca a hodili nejaký ten komentár ku kapitolám :) Proste ďakujem, fakticky to pomáha, kto tiež píše určite vie o čom hovorím.

Pekný víkend.

EDIT: Zajtra (...ak sa mi bude chcieť. Ak nie v najbližších dňoch už fakt) môžete očakávať sľúbený článok o Paríži. :) Pri dobrej vôli a vlastné potešenie fotky grátis :P

Prešli viac ako štyri mesiace. Veľa vecí sa zmenilo, no niektoré pretrvávali. A ja som konečne pochopila, že utekať pred niečim sa nevyplatí. Pretože čo má prísť príde a keď sa tomu budeme brániť aj tak si nás to nájde.
Na človeka s ktorým ste toho toľko zažili sa jednoducho zabudnúť nedá a i keď raz bude musieť odísť z vášho života, spomienky naňho, na vaše spoločné chvíle, vám zostávajú.
S Denym sme boli ešte stále spolu. On miluje mňa a ja jeho a to je to jediné, čo nás v tejto chvíli zaujíma. Naučili sme sa žiť pre prítomnosť.
Jedného dňa, keď sme len tak mlčky sedeli na pláži a vychutnávali sme si slnečný deň mi oznámil niečo, čo malo rapídne ovplyvniť môj i jeho život. Povedal, že ho vzali do hokejovej ligy a budú sa sťahovať. Hneď po letných prázdninách odchádza. Jeho rodičia ho v tom podporovali, vedeli, že hokej je to, čo ho baví a naozaj to s ním môže niekam dotiahnuť. Bol z toho smutný, nechcel ma tam len tak nechať. Obaja sme totiž vedeli, že keď odíde nebude to fungovať. Možno mesiac, no viac ani náhodou. Sem sa už nebude mať prečo vracať...
Videla som ako ho to trápi, ničí. A pochopila som, že brániť mu ísť cestou, ktorú si on sám vybral by nebolo vôbec na osoh. Nebudem mu to zbytočne sťažovať, nebudem smutná a nebudem mu vravieť, aby ostal. Usmiala som sa naňho, chytila som ho za ruku a priložila som si ju k perám. Pobozkala som ho na ňu a uškrnula som sa, presne ako to zvykol robiť on. Len na mňa ďalej hľadel smutnými očami. No ja som sa usmievala. Nechcela som, aby sme sa naše možno posledné dva mesiace, keď budeme spolu, trápili. Tie dva mesiace si užijeme najviac ako to len pôjde, bude to taká naša rozlúčka.
Nechcela som viac vidieť jeho strápený výraz a smutné oči. Chcela som si ho pamätať takého, akého som ho spoznala. Chcela som si zapamätať jeho úsmev, úškrn či smiech.
O dva mesiace sa naše cesty rozchádzajú. Kto vie čo príde potom? Ja pôjdem o rok na vysokú a možno sa naše cesty opäť spletú, možno nie. Život je predsa tak nevyspytateľný.

I hope

Sun, 16 Jan 2011 00:22:49 +0100

Takže len toľko, že som zmenila dizajn, aj keď nedopadol presne podľa mojich predstáv (v podstate som nič prevratné ani nerobila, však vidno) ale je mi to jedno! Pretože samotný ten obrázok je taký úžasný, že ho milujem a preto ho tu musím mať. Neviem ako vám to ukazuje, môže byť, že dosť čudne. Možno ho ešte prerobím, upravím. Nič nesľubujem.

Hm, starý bude chýbať, myslím, že bol dobrý a aj sa páčil. Možno sa sem jedného pekného dňa vráti, síce pochybujem, pretože som ešte nikdy (aspoň si nespomínam) nemenila dizajn na nejaký môj minulý.

Nižšie náhľad na predchádzajúci a ja idem spať. Zajtra (teda už dnes) ma čaká debilný deň, teda aspoň z časti. Musím sa naučiť matiku, mala by som si pozrieť aj deják, dokončiť poster na tématiku "Fantastická literatúra", na ktorý som sa dnes tak trochu vybodla, dokončiť "SOČ-ku" na rovnakú tému (no asi to stihnem... mám rozpracovaných asi 5 strán, ktoré musím aj tak prerobiť a má ich byť min. 20 :) jo určite to stihnem)... a čo ešte? Nie, mením moje vyjadrenie "debilný deň aspoň z časti" na "mega debilný deň z každej strany". Plus ešte ideme dať ostrihať hafana, ktorý je pri tom mimoriadne "poslušný a trpezlivý" čiže to zaberie nejaké 3-4 hodinky?...

Jednoducho, je toho dosť, takže prestávam kecať a idem radšej.

Držte sa ešte tento týždeň a nech sa vám podarí nejako uhrať tie známky na vysvedčku. A ak aj nie, riaďte sa úžasne krásnym heslom "veď je to len polrok" :)

Dobrú noc.

↓

14.kapitola - Dych vyrážajúce zistenie

Sat, 15 Jan 2011 23:14:41 +0100

,,Vy sa poznáte?" opýtal sa odrazu Luke, zrejme mu to konečne došlo. Ja som nereagovala a Deny len nepatrne prikývol. Prestala som naňho hľadieť a otočila som sa späť k Lukovi.

,,No, my pôjdeme... Chalani videl som tam jednu fakt super atrakciu," povedal Luke a spolu s Lucasom, Johnom, Michaelom a Nathom sa vliekli preč. Ježiši, prečo ma tu nechal?! Naštval ma. Chcela som naňho zakričať, nech ma počká, no nedokázala som to. Len som tam stála a hľadela za nimi, ako odchádzajú. Deny podišiel o krok ku mne a tiež hľadel tým smerom. Ani jeden z nás nevedel ako začať, no z mojej strany žiadna snaha ani prísť nemala. Nemala som totiž v úmysle baviť sa s ním.

Tak, Luke sa ma rafinovane zbavil a teraz som tu ostala sama. Uvedomila som si, že v ruke držím ešte stále cukrovú vatu. Odrthla som si kúsok a usadila som sa lavičku, ktorá sa nachádzala kúsok od nás. Deny si sadol vedľa mňa, no ja som ho vytrvalo ignorovala. Nech si nemyslí, že... Och! Nech si nemyslí vôbec nič, čo si vlastne môže myslieť po tom všetkom?

,,Odpusť mi." Ozvalo sa do ticha, no ja som stále mlčala.

,,Bol som hlúpy, keď som si myslel, že ty si si niečo začala s Nateom. A bol som ešte hlúpejší, keď som ťa po tvojom vysvetlení nechal ísť..."

Jedla som cukrovu vatu a hľadela som pred seba. Keďže lavička, na ktorej sme sedeli sa nachádzala kus od slávností, doliehalo sem z tade len minimum zvukov.

,,Zabudnime na to," dodal. Tým sa mu len podarilo naštvať ma. Nahnevane som sa k nemu otočila.

,,Zabudnúť? Ako by som mohla zabudnúť?!" zvolala som a preťala som to ticho. Len na mňa ďalej hľadel tým jeho smutným pohľadom. Ten nech si niekam strčí, už na mňa neplatí.

,,Zabudnúť na všetko a začať a odznova..."

Neviem kde sa to vo mne odrazu vzalo, no uvedomila som si ako moja ruka vystrelila k jeho tvári. Vlepila som mu facku. Poriadnu facku, ktorou som si aspoň z časti vykompenzovala všetko to trápenie, ktoré mi spôsoboval za posledné necelé dva mesiace. On sa však ani nepohol. Hľadel na mňa a zdalo sa, že ho to vôbec neprekvapilo. Len tam sedel a upieral na mňa strápený pohľad.

,,Vraz mi. Len mi poriadne vraz," rozkázal mi. Vraziť mu? To som už predsa spravila a vôbec, prečo by som ho mala poslúchať? On je ten posledný, koho by som poslúchla.

,,Prečo by som to robila? Nebuď smiešny," odvrkla som. Jediný kto tu bol smiešny som bola zrejme ja, no to ma nezaujímalo. Odhodila som paličku od cukrovej vaty a hľadela som do zeme.

,,Pretože som ti ublížil. Zaslúžim si to." Zdvihla som pohľad k jeho tvári. Bol to ten istý Deny, ktorý do mňa vrazil na preplnenej chodbe v škole. Ten istý, ktorému som nechcela dovoliť kúpiť mi drink, ten, ktorého som pobozkala na lesnom chodníku hneď na našom prvem rande a potom pred jeho zápasom. Ten, ktorý ma tak rozosmieval a zároveň zneisťoval, ten, pri ktorom som sa správala vždy nepredvídateľne, ten, ktorého úsmev ma privádzal do šialenstva... Presne ten istý Deny, vôbec sa nezmenil. Takisto ako sa vôbec nezmenili moje city k nemu, tie, ktoré som sa tak úpenlivo snažila vytačiť si z mysle či srdca. Boli tam a odrazu vyplávali na povrch, tým, že som ich tlmila sa možno ešte aj zdvojnásobili.

Milujem ho. Vedela som to. Bolo to také samozrejmé, také prirodzené, no mne to došlo až teraz. Toto poznanie mi takmer vyrazilo dych, prišlo tak náhle a nečakane.

Chcel niečo povedať, možno sa zase chcel začať ospravedlňovať, no to som sa nikdy nedozvedela, pretože som sa k nemu náhle naklonila a pobozkala som ho. Celkom zmätený mi bozk opätoval a ubezpečil ma o tom, že je to skutočne ten istý Deny.

,,S Lissou som ne-" začal, no ja som mu na pery položila prst a umlčala som ho. Nechcela som počúvať o nejakej Lisse, bolo mi to jedno. Nechcela som, aby túto chvíľku kazil rečami o niekom inom, chcela som, aby sme v tomto momente existovali len my dvaja. Jeden pre druhého. Nikto viac.

Postavila som sa a vzala som ho za ruku. Viedla som ho preč zo slávnosti, čím dlhšie sme kráčali, tým viac sa od nás vzďaľovali všetky tie svetlá, či hudba až napokon celkom ustali. Kráčali sme mlčky, ja som šla popredu a držiac za ruku som ho viedla až na miesto, ktoré som už dnes navštívila. Na čarovné miesto, kde lúka prechádzala v les, no pokračovala som ďalej, hlbšie do lesa.

Napokon sme prišli na miesto. Ocitli sme sa uprostred čistinky, kde sa v strede vypínala bútľavá vŕba. Na nej bol altánok. Zdalo sa, akoby naň vôbec nepôsobil zub času, vyzeral presne tak isto, ako som si ho aj pamätala. Deny na mňa zopárkrát uprel spýtavý a možno tak trochu aj zmätený výraz, no ja som si to nevšímala len som sa usmiala a pokračovala som v ceste.

Vyviedla som ho až do altánku. Tam naša cesta končila. Otočila som sa k nemu, stáli som oproti sebe tvárou v tvár. Podišla som celkom k nemu a zahľadela som sa mu hlboko do očí. Našla som v nich to, čo som hľadala a to mi stačilo. Viac mi nebolo treba. Postavila som sa na špičky a pobozkala som ho, bol z toho ešte stále trochu mimo, no už mu zrejme začínalo dopínať.

,,Milujem ťa," povedal úprimne hľadiac mi do očí. Napriek tomu som to nepotrebovala počuť. Vedela som to. Cítila som to.

,,Aj ja teba."

Začal ma bozkávať a ja som mu bozky vrúcne opätovala. Na malý okamih som zaváhala, no pohľad do jeho očí ma celkom ubezpečil o tom, čo chcem. Bola som viac ako presvedčená, že viem čo chcem. Jeho.

13.kapitola - Svet je malý a náhoda je sviňa

Sat, 01 Jan 2011 17:37:18 +0100

Ja viem, viem. Som hrozná, nechutným spôsobom to tu zanedbávam, dlabem sa na všetko... Nerobím NIČ. Tak, toľko zhrnutie čo sa týka blogového sveta. Jedno prepáčte to asi nespraví, no aj tak... prepáčte drahí moji verní obľúbenci.

Čo dodať.

A keď som vám už nestihla zaželať krásne Vianoce aspoň šťastný nový rok prajem, nech sa vám všetko vydarí... A ja.. nejdem zbytočne sľubovať, ako zase rozbehám blog, nemá to totiž význam. Jednoducho, pochopím, ak vás omrzí chodiť sem (čo sa už možno stalo), a keď.. budem mať chuť opäť sa tu o niečo snažiť.. určite sa o tom dozviete ako prví :)

EDIT: A! Samozrejme všetko najlepšie len môjmu drahému magickému miestečku, ktorý, chudáčik, v novembri oslavoval svoj 1 rok. Deň po mne. :)

Tak zatiaľ. Love ya c(:

Starí rodičia sa potešili, keď ma uvideli kráčať poľnou cestou k ich domu. Samozrejme, pravý dôvod mojej návštevy som im neprezradila, no myslím, že boli radi, že som ich prišla pozrieť. Veci som si zložila do bývalej izby mojej mamy, ktorá bola vždy obývaná buď mnou alebo sesternicami keď sem prišli.

Rozhliadla som sa tam a napádali ma zvláštne myšlienky. Tak tu moja mama prežívala detstvo. Tu sa trápila s prvými láskami. Rozmýšľajúc som si vybalila všetky veci a poukladala som si ich do skrine, ktorej dvere už trochu vŕzgali. Malo to tu na mňa všetko taký zvláštny vplyv. Spomínala som na predošlé prázdniny, ktoré som tu trávila. Chodili sme sem aj s bratom a sestrou. Toto bolo miesto, kde sme sa mohli blázniť a nikto nás nehrešil. Toto bolo miesto, kde sme sa naháňali po širokých poliach a robili sme hlúposti v sene. Jednoducho povedané - toto bolo miesto aj nášho detstva, nielen toho maminho. Až teraz som si uvedomila, ako veľa pre mňa toto miesto znamená. Neskutočne veľa a ja som na to kvôli svojim problémom takmer zabudla.

Podišla som k písaciemu stolíku a otvorila som zásuvku úplne naspodu. Prehrabala som ju a na jej samom konci som našla, čo som hľadala. Knižka v opotrebovej väzbe tam ešte stále bola. Po toľkých rokoch. Otvorila som ju. Bola to naša knižka, do ktorej sme si so sestrou písali svoje problémy, zážitky, lisovali sme tam poľné kvetiny a nikdy sme ju nikomu inému nedali prečítať. Zo zožltnutých strán na mňa doľahla vôňa kvetín a opäť sa mi hlavou rozvírili spomienky. Ani som si neuvedomila, že mi po tvári steká slza.

Ako mi len tie časy chýbali. So sestoru sme sa už tak často nevídali, pretože odišla na strednú na internát. Bola síce mladšia, no vždy bola viac ambiciózna ako ja. Vybrala sa svojou cestou a mňa tu nechala. Nezazlievala som jej to. Veď si išla za svojim cieľom, no napriek tomu mi chýbala a ja som si to ani neuvedomovala.

Dolistovala som knižku a bezpečne som ju odložila späť. Vyšla som z domu a vybrala som sa krížom cez lúku priamo k lesu. To bolo naše miesto. Tam sme zažili snáď všetko, čo sme len mohli. Pri lese som si sadla na osamelý peň, na ktorom som už predtým sedela nespočetnekrát. Toto miesto jednoducho neodmysliteľne patrilo k nám.

Len som tam sedela, civela pred seba a spomínala. Nie som si istá, ako dlho som tam bola, no keď som sa pomaly vracala späť slnko už zapadalo.
,,Zlatko, nejdeš na slávnosti?" spýtala sa ma babka, keď som vchádzala do dverí. Nepýtala sa ma, kde som bola ale rovno sa ma spýtala či nejdem preč opäť. Nechápavo som sa na ňu pozrela a potom mi došlo. Samozrejme, je jar a tu sa konajú slávnosti ako každý rok. Nikdy sme si ich nenechali ujsť, keď sme tu boli.

,,Aha, ja..." odmlčala som sa. Teraz som tu nemala sestru, Lauru, s ktorou by som šla. ,,Nejdem," oznámila som babke a vybehla som na schodisko, smerom do "mojej" izby.

,,Ak tam nechceš ísť sama, tak sa nemusíš báť." Zastala som na schodoch a otočila som sa na ňu, opäť s trochu nechápavým výrazom. Nemusím sa báť? Veď sa ani nebojím, jednoducho tam nechcem ísť sama.

,,Prišiel Luke," objasnila mi s úsmevom. Luke bol môj bratranec. Aj s ním som toho na tomto mieste veľa zažila. Vždy som sa s ním strašne nasmiala aj keď s Joshom nám radi robili zle, neskôr to s nimi bolo celkom fajn. Mimovoľne som sa usmiala. Tak dlho som ho už nevidela.

,,A kde je?" spýtala som sa hneď.

,,Čaká vonku, už sa ťa nevie dočkať." Vybehla som von. Skutočne tam bol. Dosť vyrástol. A zmužnel. No ten jeho typický úškrn sa mu ani zďaleka nevytratil z tváre. Obajali sme sa a okamžite sme sa pustili do reči. A ja som rozprávala a rozprávala... Ako už dlho nie. A on počúval. Občas si ma doberal nejakými nemiestnymi poznámkami, no na to som už uňho bola zvyknutá. Bolo to fajn, konečne sa porozprávať s niekym a trochu aj pospomínať na staré časy. Šli sme na slávnosti.

,,Mám tam nejakých kamošov. S jedným z nich by si sa mohla dať dokopy. Je to dobrý chalan a hodili by ste sa k sebe," uškŕňal sa na mňa. Ja som nad tým len mávla rukou.

,,Jasné," odvetila som mu ironicky, no uškŕňala som sa. Poznala som Lukea dosť dobre na to, aby som všetky jeho poznámky nebrala vážne. Bolo mi s ním fakt dobre. Ostatok cesty sme sa len smiali.

Už som si začínala myslieť, že bol naozaj dobrý nápad sem ísť. Nevydržalo mi to však dlho.

Prišli sme na slávnosti. Bolo tam kopu stánkov s občerstvením a rôznymi atrakciami. Nechápala som, kde sa tam nabralo toľko ľudí. Zrejme sa tu zbehli všetci z blízkeho i ďalekého okolia.

Luke mi kúpil cukrovú vatu a on si kúpil niečo na pitie. Spolu sme kráčali popri všetkých tých stánkoch a občas sme sa pri nejakom pristavili. Došli sme až na koniec a kúsok od nás postával akýsi hlúčik chalanov asi tak v našom veku. Zrejme to boli Lukeovi kamaráti, ktorých spomínal.

,,Čaute, toto je moje sesternica Baška," predstavil ma Luke a všetky oči sa upreli na mňa. Nebolo mi to práve príjemné a tak som len kývla hlavou na pozdrav a rýchlo som sa odvrátila.

,,Deny, čo sa tváriš akoby si videl zjavenie? Hej, sesterka je kus ale nemusíš ju tak očumovať." Pri vyslovení tej vety mi skoro zamrelo srdce. Deny? Deny?! Možno je to len zhoda mien, žiadnu paniku.

,,Ach, ozaj. Zabudol som ti ich predstaviť. Toto je Lucas, John, toto Michael, Nath a Deny," pokračoval Luke. Teraz som sa už nemohla vyhýbať pohľadu na nich, musela som sa pozrieť. Predomnou stáli štyria celkom neznámi chalani, no ten piaty mi bol viac ako známy. Upieral na mňa pohľad a bol rovnako prekvapený ako ja, ak nie viac. Hľadeli sme mlčky na seba, až kým sa opäť neozval Luke.

,,No teda, myslel som si, že vy by ste sa mohli dať dokopy, no takéto správanie som nečakal." Ozval sa hlasitý smiech, všetci sa na tom očividne dobre bavili. Čo sa o nás dvoch teda rozhodne povedať nedalo.